Mám vrodený odpor k štátnym oslavám, výročiam, jubileám, manifestáciám, politickým deklaráciám.
Štyridsať rokov bola generácia súčasných šesťdesiatnikov nútená pochodovať, oslavovať, mávať, prijímať záväzky, počúvať frázovité, neúprimné, opakujúce sa prejavy. Niektorí sme to rozpoznali, ale nedokázali sme sa ich moci a represii brániť. Niektorí odišli, a tí, čo ostali, rezignovali. Pravdepodobne v každom odbore boli pracovníci, ktorí videli tú bezduchú prepolitizovanú realitu, v ktorej sa strácal človek, a to všetko, čo je podstatné. Ideológia pôsobila ako filter, ktorý určoval čo je potrebné vidieť a čo nie, čo je potrebné meniť a čo nie. Potom sa to všetko v priebehu niekoľkých dní zrútilo.
Viacerí sme hovorili o tom, čo je dôležité, čo sme zanedbali, a čo všetko je potrebné a rozhodli sme sa v tom po dlhom čase slobodne konať. Stav, kam sme sa medzitým posunuli v odboroch, kde pracujeme, je malou mierkou toho, kam sa posunula celá spoločnosť.
Role sa vymenili.
Predtým sme „si mohli myslieť“, mohli sme mať svoj súkromný názor, ale nemali sme šancu ho presadiť, až kým to nebol názor vládnej demagógie. Teraz môžeme svoje názory hovoriť verejne, bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú politicky presadzované.
Dvadsaťjeden rokov môžeme slobodne formulovať stav, v akom sa nachádzame, navrhovať riešenia podieľať sa na ich realizácii.
A predsa. Vidí sa nám, že to všetko nejako ide, ale neuveriteľne pomaly. Niekde to viazne, niekde je to brzdené. Najviac tam, kde je verejná správa spojená s poverenou mocou. Poverenie právomocou nie je prijaté ako príležitosť k múdrej správe a službe ale ako príležitosť k využitiu moci ... Pre seba ... Pre blízkych ... Pre vzdialených, ak to nejakým spôsobom vieme zariadiť ... Alebo len tak, aby všetci videli, čo môžeme a čo dokážeme. Tento filter moci, je rovnako nebezpečný ako nepríčetná totalitná ideológia.
Po roku 1989 som bol pozvaný do Nemecka na oslavu dvadsiateho výročia jednej organizácie, ktorá poskytovala sociálne služby pre rodiny. Veľká oslava. Zdalo sa mi to trápne. Mám totiž (ako viete) vrodený odpor k oslavám. Teraz však viem. Keď sa nedokážeme radovať a oslavovať z toho, čo sa skutočne podarilo (i keď pomaly), nedokážeme sa neskôr od únavy pohnúť z miesta. Celoštátne manifestácie demagógie, ktoré bývalá moc potrebovala pre utvrdzovanie svojej moci, sa jej stali osudné. Mohutné manifestácie v roku 1989, kde ľudia mohli slobodne vyjadriť svoj názor, ich na nakoniec zmietli.
Slavoj Krupa
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára