Stále mám pred očami tú situáciu. Chvíľu, keď som v pomerne tvrdej konfrontácii so svojimi spolužiakmi z vysokej školy, budúcimi pomáhajúcimi profesionálmi, obhajovala myšlienku, ktorá bola pre mňa úplne samozrejmá. To, že som to tak vnímala iba ja a človek, ktorý viedol náš seminár, bolo a dodnes pre mňa aj je nesmiernym prekvapením.
Celé sa to začalo mojou praxou v jednej veľkej inštitúcii, ktorá okrem iného zabezpečovala denný program pre ľudí s postihnutím. Keďže sú moja cieľová skupina a chcem sa dozvedieť o práci s ňou čo najviac, bola som jednou zo štyroch študentiek, ktoré prijali ponuku tohto zariadenia. A to bolo asi všetko, čo nás štyri v súvislosti s praxou spájalo.
Kým ony obdivovali bezbariérový prístup, množstvo služieb na jednom mieste a zaujímavé výrobky, ktoré títo ľudia vytvorili, mňa ako človeka s postihnutím a snáď trochu i odborníka na problematiku, zarazilo niekoľko vecí okrem iného aj tá, ktorá sa stala predmetom našej búrlivej diskusie zo seminára.
Ľudia s postihnutím totiž maľovali na hrnčeky. Každý jeden bol originál, klientov práca bavila, hrnčeky sa predávali ... Na prvý pohľad by bolo všetko v poriadku, veď sa zdalo, že nik nie je nespokojný. Až kým som nezačala premýšľať, čo, okrem pocitu dobre vykonanej práce a pozvania na vianočný večierok od odberateľa, z toho majú klienti. Rovnako musia platiť za služby poskytované zariadením. A nedostanú sa ani len k pomenovaniu „dobrovoľník“, o štatúte zamestnanca s platom, či hoci aj dohode závislej od počtu vyrobených kusov, či od kvality ani nehovoriac. Zároveň mi v mysli zarezonovala otázka, ktorý človek bez postihnutia by prijal takéto podmienky. A ktorý by sa cítil dôstojne so statusom klienta. Veď ešte aj predajcovia NotaBene, ktorí sú tiež klienti, len v inej cieľovej skupine, si môžu nechať polovicu peňazí za časopis, ktorý ponúkajú.
Argument, že klienti s postihnutím sú predsa spokojní, pre mňa tiež nie je dostačujúci. Ak ste roky odkázaní na pomoc inej osoby, často sa naučíte postupne minimalizovať svoje požiadavky. Pretože nechcete byť na „obtiaž“, pretože viete, že situácia je komplikovaná, pretože máte strach, že ak budete príliš veľa chcieť, napokon nedostanete nič. Dôvody sú rôzne a určite by stáli za výskum, rovnako ako spôsoby, akými niektorí profesionáli učia klientov chcieť čo najmenej ... A pri tom nedostatku možností a ciest, keď je človek s postihnutím často doslova rád, že nesedí doma a že jeho život má aspoň aký-taký zmysel, je radosť z možnosti robiť niečo - aj zadarmo úplne pochopiteľná.
Väčšina majority si zas povie, aké je to úžasné, že títo ľudia majú aspoň nejakú náplň dňa, že celý komplex služieb je na jednom mieste, že ich rodičia, príbuzní, ... sa nemusia starať o toľko vecí. Kto z nich by však chcel žiť takýmto životom?
V hlave mi ešte vŕta ďalšia otázka. Ak je aj všetko dobré, všetci sú spokojní, máme právo sa zastaviť? Máme preto nechcieť viac? Veď život je o rozvoji, vždy sa predsa dá ísť ďalej, niečo zlepšovať, meniť, skúšať, ... O toto by nemali byť ukrátení ani ľudia s postihnutím, veď predsa sebaaktualizácia je tou najvyššou potrebou.
Stretnutie na spomínanom seminári vtedy veľa neprinieslo. Možno sme boli príliš presvedčení o svojej pravde, možno príliš zaskočení celou situáciou, možno identita príslušníka menšiny či väčšiny v nás prevážila nad konštruktívnym prístupom pomáhajúceho profesionála. A možno prispeli k neúspechu i osobné veci, rivalita, závisť, neochota pripustiť, že niekto iný by mohol mať pravdu. Veď napokon to bol ešte vždy seminár, ktorého výsledkom mala byť známka v indexe, nie priestor na diskusiu o zmenách.
Našťastie, komunikáciou sa mi neskôr podarilo niekoľkých presvedčiť o tom, že na veci sa dá pozerať rôznym spôsobom. Ale keďže celá situácia sa odohrala na konci piateho ročníka, bolo málo príležitostí na opätovné otvorenie tejto otázky.
Preto využívam tento priestor a pýtam sa i vás, čo si o tejto téme myslíte. V čom a prečo je podľa vás dôležité rozvíjať klientov a kde sú limity tohto rozvoja? Čo by priniesla klientom zmena statusu? Čo vás presvedčilo o potrebe dôverovať v klientov potenciál rastu alebo naopak prečo si myslíte, že sa to nedá alebo to nie je potrebné?
Barbara Cáková
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára