Od vďačnosti ku korupcii

Sú chvíle, keď, napriek nášmu úsiliu, nevieme niektoré situácie života zvládnuť. Prirodzene hľadáme niekoho, kto by nám v takej chvíli vedel pomôcť. Bežná situácia, očakávame usmernenie, či radu.

Inokedy sú to neočakávané situácie, choroba, hospitalizácia, niekto nám dlhodobo ubližuje v zamestnaní a nevieme si s tým poradiť. Vtedy potrebujeme, aby sa nás niekto, kto má autoritu, zastal, obránil nás.

V rôznych veciach sa raz obracia niekto na nás, a potom alebo súčasne, vyhľadávame pomoc od iných my. Často preto, lebo sa nám núkajú nové príležitosti. O niektorých možnostiach ani nevieme ale náhodou sa o nich dozvedáme a zaujmú nás. Chceli by sme ich dosiahnuť  a vyhľadáme tých, ktorí o tom niečo vedia. Tak sa naše životné situácie prepletajú a menia. Meníme svoje role na tých čo pomáhajú a na tých, ktorým je  pomáhané.

Za poskytnutím pomoci môže byť čistá, hlboká  vďačnosť.  Priateľstvo je taký vzťah, kde poskytnutá alebo prijatá pomoc nie je podmieňovaná reciprocitou ale obyčajnou úprimnou vďačnosťou. V priateľstve sa s vďačnosťou neobchoduje.

Tak môžeme rozpoznať  priateľstvo od známosti.  Známosť je vzťah, v ktorom si môžeme riešenie svojho problému zabezpečiť tým, že si dotyčného zaviažeme „pozornosťou“. Niekedy ešte predtým, než  dotyčná osoba zariadi to, čo potrebujeme. Tento druh vďačnosti človeka neoslobodzuje ale obmedzuje. Vďačnosť sa mení na vymáhanie a pozornosť - dar sa mení na úplatok. Ten, kto si pomoc kupuje, predpokladá, že sila úplatku  je väčšia ako sila priateľstva a ako sila obyčajného ľudského vzťahu. A ten, kto úplatok prijíma, robí si z výhody svojej pozície nelegálny obchod.

Hranica medzi vďačnosťou, ktorá je prejavom priateľstva, a poskytnutím pozornosti, pre dosiahnutie  cieľa,  je krehká. Pohybujeme sa na jej hrane. Raz pri výchove detí, pri partnerských vzťahoch, priateľstvách, v zamestnaní, v obchodovaní, v kultúre, v politike. Jej prekročenie má často negatívne dôsledky. Ľudské vzťahy sa menia na povinnosť dávať a povinnosť brať, ľudia sa menia na veriteľov a dlžníkov. Ľudia si prestanú veriť  a stratia vzájomnú dôveru. Nekonečný bludný kruh korupcie je návykový a má tendenciu narastať, vedie však človeka do stále väčšej samoty, opustenosti a osobnej krízy

Slavoj Krupa

„Ak by boli ľudia s postihnutím plnohodnotní, mohli by normálne pracovať vo fabrike pri páse.“

Stále mám pred očami tú situáciu. Chvíľu, keď som v pomerne tvrdej konfrontácii so svojimi spolužiakmi z vysokej školy, budúcimi pomáhajúcimi profesionálmi, obhajovala myšlienku, ktorá bola pre mňa úplne samozrejmá. To, že som to tak vnímala iba ja a človek, ktorý viedol náš seminár, bolo a dodnes pre mňa aj  je nesmiernym prekvapením.

Celé sa to začalo mojou praxou v jednej veľkej inštitúcii, ktorá okrem iného zabezpečovala denný program pre ľudí s postihnutím. Keďže sú moja cieľová skupina a chcem sa dozvedieť o práci s ňou čo najviac, bola som jednou zo štyroch študentiek, ktoré prijali ponuku tohto zariadenia. A to bolo asi všetko, čo nás štyri v súvislosti s praxou spájalo.

Kým ony obdivovali bezbariérový prístup, množstvo služieb na jednom mieste a zaujímavé výrobky, ktoré títo ľudia vytvorili, mňa ako človeka s postihnutím a snáď trochu i odborníka na problematiku, zarazilo niekoľko vecí okrem iného aj tá, ktorá sa stala predmetom našej búrlivej diskusie zo seminára.

Ľudia s postihnutím totiž maľovali na hrnčeky. Každý jeden bol originál, klientov práca  bavila, hrnčeky sa predávali ... Na prvý pohľad by bolo všetko v poriadku, veď sa zdalo, že nik nie je nespokojný. Až kým som nezačala premýšľať, čo, okrem pocitu dobre vykonanej práce a pozvania na vianočný večierok od odberateľa, z toho majú klienti. Rovnako musia platiť za služby poskytované zariadením. A nedostanú sa ani len k pomenovaniu „dobrovoľník“, o štatúte zamestnanca s platom, či hoci aj dohode závislej od počtu vyrobených kusov, či od kvality ani nehovoriac. Zároveň mi v mysli zarezonovala otázka, ktorý človek bez postihnutia by prijal takéto podmienky. A ktorý by sa cítil dôstojne so statusom klienta. Veď ešte aj predajcovia NotaBene, ktorí sú tiež klienti, len v inej cieľovej skupine, si môžu nechať polovicu peňazí za časopis, ktorý ponúkajú.

Argument, že klienti s postihnutím sú predsa spokojní, pre mňa tiež nie je dostačujúci. Ak ste roky odkázaní na pomoc inej osoby, často sa naučíte postupne minimalizovať svoje požiadavky. Pretože nechcete byť na „obtiaž“, pretože viete, že situácia je komplikovaná, pretože máte strach, že ak budete príliš veľa chcieť, napokon nedostanete nič. Dôvody sú rôzne a určite by stáli za výskum, rovnako ako spôsoby, akými niektorí profesionáli učia klientov chcieť čo najmenej ... A pri tom nedostatku možností a ciest, keď je človek s postihnutím často doslova rád, že nesedí doma a že jeho život má aspoň aký-taký zmysel, je radosť z možnosti robiť niečo -  aj zadarmo úplne pochopiteľná.

Väčšina majority si zas povie, aké je to úžasné, že títo ľudia majú aspoň nejakú náplň dňa, že celý komplex služieb je na jednom mieste, že ich rodičia, príbuzní, ... sa nemusia starať o toľko vecí. Kto z nich by však chcel žiť takýmto životom?  

V hlave mi ešte vŕta ďalšia otázka. Ak je aj všetko dobré, všetci sú spokojní, máme právo sa zastaviť? Máme preto nechcieť viac? Veď život je o rozvoji, vždy sa predsa dá ísť ďalej, niečo zlepšovať, meniť, skúšať, ... O toto by nemali byť ukrátení ani ľudia s postihnutím, veď predsa sebaaktualizácia je tou najvyššou potrebou.

Stretnutie na spomínanom seminári vtedy veľa neprinieslo. Možno sme boli príliš presvedčení o svojej pravde, možno príliš zaskočení celou situáciou, možno identita príslušníka menšiny či väčšiny v nás prevážila nad konštruktívnym prístupom pomáhajúceho profesionála. A možno prispeli k neúspechu i osobné veci, rivalita, závisť, neochota pripustiť, že niekto iný by mohol mať pravdu. Veď napokon to bol ešte vždy  seminár, ktorého výsledkom mala byť známka v indexe, nie priestor na diskusiu o zmenách.

Našťastie, komunikáciou sa mi neskôr podarilo niekoľkých presvedčiť o tom, že na veci sa dá pozerať rôznym spôsobom. Ale keďže celá situácia sa odohrala na konci piateho ročníka, bolo málo príležitostí na opätovné otvorenie tejto otázky.

Preto využívam tento priestor a pýtam sa i vás, čo si o tejto téme myslíte.  V čom a prečo je podľa vás dôležité rozvíjať klientov a kde sú limity tohto rozvoja? Čo by priniesla klientom zmena statusu? Čo vás presvedčilo o potrebe dôverovať v klientov potenciál rastu alebo naopak prečo si myslíte, že sa to nedá alebo to nie je potrebné? 

Barbara Cáková

November ´89

Mám vrodený odpor k štátnym oslavám, výročiam, jubileám, manifestáciám, politickým deklaráciám.

Štyridsať rokov bola generácia súčasných šesťdesiatnikov nútená pochodovať, oslavovať, mávať, prijímať záväzky, počúvať frázovité, neúprimné, opakujúce sa prejavy. Niektorí sme to rozpoznali, ale nedokázali sme sa ich moci a represii brániť. Niektorí odišli, a tí, čo ostali, rezignovali. Pravdepodobne v každom odbore boli pracovníci, ktorí videli tú bezduchú prepolitizovanú realitu, v ktorej sa strácal človek, a to všetko, čo je podstatné. Ideológia pôsobila ako filter, ktorý určoval čo je potrebné vidieť a čo nie, čo je potrebné meniť a čo nie. Potom sa to všetko v priebehu niekoľkých dní zrútilo.

Viacerí sme hovorili o tom, čo je dôležité, čo sme zanedbali, a čo všetko je potrebné a rozhodli sme sa v tom po dlhom čase slobodne konať. Stav, kam sme sa medzitým posunuli v odboroch, kde pracujeme, je malou mierkou toho, kam sa posunula celá spoločnosť.

Role sa vymenili.

Predtým sme  „si mohli myslieť“, mohli sme mať svoj súkromný názor, ale nemali sme šancu ho presadiť, až kým to nebol názor vládnej demagógie. Teraz môžeme svoje názory hovoriť verejne, bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú politicky  presadzované.

Dvadsaťjeden rokov môžeme slobodne formulovať stav, v akom sa nachádzame, navrhovať riešenia podieľať sa na ich realizácii.

A predsa. Vidí sa nám, že to všetko nejako ide, ale neuveriteľne pomaly. Niekde to viazne, niekde je to brzdené. Najviac tam, kde je verejná správa spojená s poverenou mocou. Poverenie právomocou nie je prijaté ako príležitosť k múdrej správe a službe ale ako príležitosť k využitiu moci ... Pre seba ... Pre blízkych ... Pre vzdialených, ak to nejakým spôsobom vieme zariadiť ... Alebo len tak, aby všetci videli, čo môžeme a čo dokážeme. Tento filter moci, je rovnako nebezpečný ako nepríčetná totalitná ideológia.

Po roku 1989 som bol pozvaný do Nemecka na oslavu dvadsiateho výročia jednej organizácie, ktorá poskytovala sociálne služby pre rodiny. Veľká oslava. Zdalo sa mi to trápne. Mám totiž (ako viete) vrodený odpor k oslavám. Teraz však viem. Keď sa nedokážeme radovať a oslavovať z toho, čo sa skutočne podarilo (i keď pomaly), nedokážeme sa neskôr od únavy pohnúť z miesta. Celoštátne manifestácie demagógie, ktoré bývalá moc potrebovala pre utvrdzovanie svojej moci, sa jej stali osudné. Mohutné manifestácie v roku 1989, kde ľudia mohli slobodne vyjadriť svoj názor, ich na nakoniec  zmietli.           

     

    Slavoj Krupa    

Inakosť ako zdroj

Týmito slovami začal svoj príspevok na konferencii sociálnych pedagógov (vernepleie), ktorá sa konala posledný októbrový týždeň v Oslo, Per Koren Solvang. 

Ja som mal vďaka vysokej škole Diakonhjemmet Hogskole Rogaland možnosť, znovu po rokoch, navštíviť krajinu, kde som strávil svoje štúdium. Juhozápadné  Nórsko sa počas môjho štvorročného pobytu stalo, a dodnes aj je, mojím druhým domovom. Napriek tomu, že prednáška Per Koren Solvanga sa týkala ľudí so špeciálnymi potrebami, prepožičal som si jeho slová, ktoré vystihujú moje pocity z viac ako týždňovej návštevy v Nórsku. 

V hlave mi utkveli myšlienky o niektorých veciach, ktoré sa momentálne dejú v Nórsku v sociálnej oblasti. Nórsko sa v poslednom čase trápi s reinštitucionalizáciou sociálnych služieb. Niežeby sa obnovovali veľké inštitúcie (ktoré boli predtým zrušené), ale viaceré chránené  bývania pre občanov so špeciálnymi potrebami začínajú mať inštitucionálne črty. Napríklad v meste Sandnes bolo vybudované chránené bývanie s 24 bytmi len pre občanov s mentálnym postihnutím a občanov s psychickými problémami. Tento postup však neodzrkadľuje snahu o komunitné služby, ktoré majú byť čo najbližšie k občanovi a jeho prirodzenému prostrediu. Podľa Nórskeho zväzu občanov s mentálnym postihnutím (NFU) ide o reinštitucionlizáciu sociálnych služieb, a s ňou spojenú diskrimináciu občanov so špeciálnymi potrebami.

Koordinačná reforma (2008 – 2009) je jedným z nových prvkov v nórskom sociálnom sektore. Napriek tomu, že kvalita a dostupnosť zdravotných a sociálnych služieb v tejto krajine je vysoká a krajina má aj najvyššie hodnotenia životnej úrovne v rámci OECD, pacienti, klienti, príbuzní a profesionáli deklarovali nedostatočnú koordinovanosť sociálno-zdravotných služieb. Hlavným cieľom a heslom tejto reformy je preto poskytnutie správnej liečby (riešenia) na správnom mieste a v správnom čase (Proper treatment – at the right place and right time). Je výborné, že sa aj takto vyspelá krajina snaží riešiť slabé stránky vo svojom systéme, a to tak, aby služby boli riešené čo najjednoduchším spôsobom pre občana. 

Sociálne služby v Nórsku sa začali otvárať neverejnému sektoru, čo vyvoláva v tejto krajine rozporuplné vnímanie súkromných organizácií poskytujúcich sociálne služby. Klišé predstava o treťom sektore na Slovensku ako o skupine ľudí, ktorí sa chcú „nabaliť“, nie je neznáma ani v Nórsku, kde sa však dotýka neverejných (súkromných) poskytovateľov. Krajina, ktorá je prototypom velfred štátu (blahobytného) sa však stretáva s fenoménom veľkej závislosti na pomoci od štátu. Keď parafrázujem slová nórskeho kolegu, ktorý pracuje v sociálnoprávnej ochrane, tak najväčším problémom velfred štátu je to, že sa vytratila prirodzená (komunitná) forma pomoci a svojpomoci medzi ľuďmi. 

Vo  všetkých rozhovoroch a diskusiách počas toho týždňa sme sa dopracovali k jednému – k medziľudským vzťahom, ktoré sú v pozadí všetkých našich činností a správania. Inakosť našich krajín, hlavne v sociálnej oblasti, je veľká, ale stále je tu jedna spoločná vec, a tou je snaha o vytvorenie ľudských vzťahov a vzájomného ľudského porozumenia. Inakosť ciest na ich dosiahnutie môže byť zdrojom pre vzájomné inšpirácie,  učenie sa, a pritom nie vôbec nerozhoduje, kto je lepší a vyspelejší.

                                                                                                                                                             Miro Cangár

Rada pre poradenstvo v sociálnej práci