Vzťahy medzi ľuďmi s postihnutím a intaktnými ako záhadný fenomén

Téma z nadpisu nie je pre mňa akademickým problémom, o ktorom by som diskutovala na odbornej úrovni a po pracovnom čase ho uzavrela ad acta.

Ba práve naopak, ako človek s postihnutím som s ňou každodenne konfrontovaná, stále si kladiem mnoho otázok a hľadám odpovede, myslím, že to tak bude celý život. Práve dobré vzájomné vzťahy sú predpokladom inklúzie a zdrojom našej spokojnosti a šťastia.

Preto by som sa s vami rada podelila o moje životné skúsenosti a hlavne zistila, ako túto tému vnímate vy. Pôvodne mal byť problematike vzájomných vzťahov venovaný jeden článok, keďže je však príliš rozsiahla a mnohostranná, napokon ich bude viac. Verím však, že to bude pre vás užitočné a príjemné čítanie.

Strata ako výhra

Ten deň budem mať navždy pred očami. Neznáma miestnosť jednej vysokej školy, mama, trojčlenná komisia, ja a v stávke celá moja budúcnosť. A tie tvrdé slová človeka, ktorý mal rozhodnúť o splnení môjho sna, že kvôli postihnutiu zrejme nikdy nebudem učiteľkou, aj keby som prijímacie skúšky zvládla ako najlepšia.

Skúste si teraz predstaviť, ako na vás pôsobí, ak sa čosi dôležité vo vašom živote nepodarí. I napriek maximu vášho úsilia. A aké to je, ak pre to žijete a ste stopercentne presvedčení, že tento váš jediný zmysel života jednoducho musí vyjsť, lebo predsa dávate do toho absolútne všetko. Navyše, aj ľudia, ktorých poznáte, veria vašej vízii, obracajú sa na vás už ako na profesionála, hoci ste ešte len na začiatku cesty. Dosahujete úspechy, pretože ste ochotní vložiť oveľa viac práce a nadšenia, ako tí, s ktorými sa porovnávate a ktorí by mali mať oveľa lepšie vzdelanie a predpoklady. Prekonávate situácie, v ktorých vy - sebavedomý človek dopredu pochybujete o úspechu, no potom si poviete, že niet čo stratiť a ten experiment odrazu vyjde. Ste šťastní a hrdí, viete, kam kráčate a máte istotu, ktorou nemôže nič otriasť.

Odrazu sa to všetko šmahom ruky zmenilo. Moje sebavedomie vystriedala nedôvera, vízia budúcnosti sa rozpadla na prach a odrazu som už nevedela, prečo a kam ísť ďalej. Pre tých pracovníkov školy to bol možno každodenný rozhovor, pre mňa najhoršia chvíľa, ktorú som kedy prežila. Všetko, čomu som doteraz verila a žila, sa mi zdalo nedosiahnuteľné a vzdialené.

 Iste ste i vy narazili niekedy na limity svojich možností a iste to nebolo ľahké. No asi najťažšie pre mňa bolo prijať fakt, že to vlastne nebolo o objektívnych hraniciach, ale o niečom ako vnímanie hraníc. Teda, aby som bola presnejšia, to miesto na škole, kde by sa zo mňa stal učiteľ, odmietli dať človeku, ktorý aktívne doučoval a bol v tom úspešný, ktorý bol často žiadaný o vypracovanie materiálov, a to i ľuďmi z nižších ročníkov, a ktorý nemal problém  prečítať množstvo odbornej literatúry, aby sa čo najviac priblížil k svojmu cieľu. Nikdy som nečakala, že by to bolo ľahké, rátala som s tým, že moja cesta za sebarealizáciou bude strmšia a hrboľatejšia, no tak to bolo vždy a ja som to akceptovala a počítala s tým. A práve toho sa zrejme členovia komisie, ktorá mala rozhodnúť, zľakli, nepočítali s tým, koľko som ochotná urobiť pre svoj sen. Vnímali ma ako človeka s postihnutím, ktorý nech urobí čokoľvek, zostane len menejcenným členom spoločnosti. Skrátka, nebola som pre nich človekom, ale diagnózou, patrila som do nejakej škatuľky, z ktorej nebolo úniku. A mňa odrazu prepadol strach, že tam budem uväznená vždy a nikdy už neuvidím denné svetlo.

Našťastie, bola pri mne vtedy moja skvelá triedna. Človek, ktorého som si vážila, ktorý ma viedol k samostatnosti, ktorý ma akceptoval a mal rád. My dve sme boli na hodinách úžasným tímom, učila matematiku, a ak potrebovala hocijaký výsledok, vždy sa mohla na mňa obrátiť.

Keď sme sa o mojej situácii rozprávali, povedala, že ani ona sama nešla študovať to, čo pôvodne chcela. Bolo to pre mňa prekvapujúce, vždy som si myslela, že rovnako ako ja, celý život pracovala na splnení svojho sna. Práve táto jej úprimnosť, spolu s úžasnou podporou, ktorú mi dala, boli stimulom, prečo som to napokon nezvzdala.

 Od príbehu, ktorý som opísala, uplynulo päť krásnych rokov. Vlastne som za túto skúsenosť vďačná. Spoznala som skvelých ľudí, ktorí mi priniesli veľa pekného a ktorým som mohla azda trochu spríjemniť ich cestu životom. Získala som cenné skúsenosti, rozvíjala sa ako človek i ako profesionál. A hlavne, stala som sa slobodnejšou, pretože môj život už nie je postavený na jednom pláne, ktorý, ak by zlyhal, znamenalo by to katastrofu. A napokon, ako lektorka, človek, s ktorým ľudia konzultujú svoje diplomové a bakalárske práce alebo dobrovoľná doučovateľka, si vlastne popri inom plním aj svoj stratený a znovu nájdený sen.

Problém odmietania a predsudkov, vnímania postihnutia ako niečoho fatálneho, zabraňujúceho akémukoľvek rozvoju a determinujúceho doživotnú stagnáciu, nie je iba mojou skúsenosťou. Počúvala som ho v rôznych obmenách so šťastným i menej šťastným koncom, a ak bola príležitosť, snažila som sa do deja svojou troškou prijatia a pochopenia zasiahnuť. Sú však otázky, ktoré sa mi dodnes nepodarilo celkom vyriešiť, nad ktorými možno niekedy premýšľate i vy. Bolo by pre mňa /a verím, že to tak nevnímam sama/ veľmi užitočné, keby som si mohla prečítať  aj vaše postrehy a názory a konkrétne skúsenosti.

Čo možno teda urobiť pre zvyšovanie akceptácie ľudí s postihnutím? Ako dosiahnuť, aby boli ľudia s postihnutím vnímaní primárne ako ľudia a nie ako postihnutí? Ako k tomu môže prispieť sociálny pracovník? A ako oni sami? Ako zvládnuť takúto skúsenosť, aby bola posunom vpred a nie dôvodom obáv a strachu z inklúzie? Vopred vám ďakujem za všetky myšlienky, ktoré, verím, odtabuizujú túto tému, lebo len tak máme šancu na zmenu.        

Barbara Caková

„Byť študentom v Nórsku ...“

Prvá vec, na ktorú sa nás pýtajú albánski spolužiaci, je: „Aké to bolo?“ Odpoveď na túto otázku však u nich väčšinou  rozhoduje, či si aj oni vyberú štúdium v Nórsku.

Ja som sa do Nórska dostala cez organizáciu, ktorá sa v Albánsku volá „Help the life“. Potom, ako som ukončila svoje štúdium sociálnej práce, pomyslela som si, že by to pre mňa bola obrovská príležitosť. Škandinávske krajiny sú štátmi, kde sú sociálne služby a zabezpečenie, v porovnaní s inými západnými krajinami, ešte oveľa dôležitejšie. Hlavne kvôli tomuto faktu som ani na chvíľu s podaním prihlášky na získanie štipendia neváhala.

O Nórsku som už vedela veľa, hlavne o nádhernej prírode a prítomnosti fjordov, o kultúre a individualistickom vyžarovaní tamojších ľudí. Ale nikdy som si nemyslela, že sa jedného dňa aj ja stanem súčasťou takejto, pre mňa, novej spoločnosti, plnej výziev a neznáma. Veľmi často počúvam ľudí hovoriť o „kultúrnom šoku“. Ale práve ten bola jediná vec, ktorú som v Nórsku vôbec nezažila. Pohostinnosť a pozornosť profesorov a študentov navštevujúcich ten istý študijný program ako ja, mi veľmi pomohla cítiť sa rýchlo akceptovaná v spoločnosti, ktorej sa inak zvykne hovoriť prívlastkom „chladná“.

Byť zahraničným študentom v Nórsku vás trošku núti cítiť sa poctene. A presne toto pociťujem počas môjho štúdia aj ja. Fakt, že študujete v nórskom jazyku (ktorý pre vás nie je rodným, a ešte k tomu  je zložitý), vám zároveň otvára dvere zapadnúť medzi spoločnosť, rovnako, ako učenie sa rešpektovať normy a pravidlá správania sa. Toto všetko je však aj cestou, ako vyjadriť kladné hodnotenie novej kultúry, do ktorej sa dostávate.

Dnes študujem na Diakonhjemmet Hogskole Rogaland odbor „vernepleier“ už druhý rok. Pojem vernepleier sa v iných krajinách používa ako označenie sociálneho pracovníka. Táto profesia sa sústreďuje na prácu s ľuďmi, ktorí majú špeciálne potreby. Práve tieto potreby ich do určitej miery robia závislými na našej profesionálnej pomoci. Počas dvoch rokov štúdia a dvoch odborných praxí pociťujem možnosť rásť nielen odborne ale aj v oblasti empatie, kreativity, a iných vecí, ktoré mi v budúcnosti určite pomôžu.

Moje štúdium v Nórsku mi dáva možnosti, ako si rozšíriť svoje znalosti ale tiež možnosť porovnať, aký je to rozdiel byť študentom tu a v Albánsku. Môžem povedať, že ten rozdiel je obrovský. Počas môjho štúdia v Albánsku som zažila semestre plné teoretických prednášok, predskúškových stresov, ktoré boli sprevádzané len veľmi nízkou podporou zo strany vyučujúcich. Pritom sme vôbec nesmerovali k naplneniu cieľov štúdia. Naopak, kritika zo strany učiteľov tu v Nórsku nie je určená na zastrašenie a výsledkom nie je študent, ktorý sa cíti byť bezcenným. Tu som našla všetku potrebnú podporu spojenú so školským a spoločenským životom. Vyučujúci sa neustále zaujímajú o študentov individuálne – dokonca sa pýtajú, či nám už prišlo štipendium.

Ako študentovi v Nórsku vám nikdy nebudú chýbať životné zážitky a skúsenosti. Pritom vôbec nezáleží na tom, aké máte záľuby a osobné preferencie, vždy budete schopní nájsť si medzi knihami a prednáškami niečo pre vás. Sloboda prírody nie je nikdy ďaleko, dokonca ani vo veľkých mestách.  Pokiaľ ste viac mestský typ, mnohé z nórskych miest majú unikátny kultúrny život s množstvom kaviarní a hudobných klubov.

Ema Dumani (albánska študentka študujúca v Nórsku)

English version - pdf

Od vďačnosti ku korupcii

Sú chvíle, keď, napriek nášmu úsiliu, nevieme niektoré situácie života zvládnuť. Prirodzene hľadáme niekoho, kto by nám v takej chvíli vedel pomôcť. Bežná situácia, očakávame usmernenie, či radu.

Inokedy sú to neočakávané situácie, choroba, hospitalizácia, niekto nám dlhodobo ubližuje v zamestnaní a nevieme si s tým poradiť. Vtedy potrebujeme, aby sa nás niekto, kto má autoritu, zastal, obránil nás.

V rôznych veciach sa raz obracia niekto na nás, a potom alebo súčasne, vyhľadávame pomoc od iných my. Často preto, lebo sa nám núkajú nové príležitosti. O niektorých možnostiach ani nevieme ale náhodou sa o nich dozvedáme a zaujmú nás. Chceli by sme ich dosiahnuť  a vyhľadáme tých, ktorí o tom niečo vedia. Tak sa naše životné situácie prepletajú a menia. Meníme svoje role na tých čo pomáhajú a na tých, ktorým je  pomáhané.

Za poskytnutím pomoci môže byť čistá, hlboká  vďačnosť.  Priateľstvo je taký vzťah, kde poskytnutá alebo prijatá pomoc nie je podmieňovaná reciprocitou ale obyčajnou úprimnou vďačnosťou. V priateľstve sa s vďačnosťou neobchoduje.

Tak môžeme rozpoznať  priateľstvo od známosti.  Známosť je vzťah, v ktorom si môžeme riešenie svojho problému zabezpečiť tým, že si dotyčného zaviažeme „pozornosťou“. Niekedy ešte predtým, než  dotyčná osoba zariadi to, čo potrebujeme. Tento druh vďačnosti človeka neoslobodzuje ale obmedzuje. Vďačnosť sa mení na vymáhanie a pozornosť - dar sa mení na úplatok. Ten, kto si pomoc kupuje, predpokladá, že sila úplatku  je väčšia ako sila priateľstva a ako sila obyčajného ľudského vzťahu. A ten, kto úplatok prijíma, robí si z výhody svojej pozície nelegálny obchod.

Hranica medzi vďačnosťou, ktorá je prejavom priateľstva, a poskytnutím pozornosti, pre dosiahnutie  cieľa,  je krehká. Pohybujeme sa na jej hrane. Raz pri výchove detí, pri partnerských vzťahoch, priateľstvách, v zamestnaní, v obchodovaní, v kultúre, v politike. Jej prekročenie má často negatívne dôsledky. Ľudské vzťahy sa menia na povinnosť dávať a povinnosť brať, ľudia sa menia na veriteľov a dlžníkov. Ľudia si prestanú veriť  a stratia vzájomnú dôveru. Nekonečný bludný kruh korupcie je návykový a má tendenciu narastať, vedie však človeka do stále väčšej samoty, opustenosti a osobnej krízy

Slavoj Krupa

„Ak by boli ľudia s postihnutím plnohodnotní, mohli by normálne pracovať vo fabrike pri páse.“

Stále mám pred očami tú situáciu. Chvíľu, keď som v pomerne tvrdej konfrontácii so svojimi spolužiakmi z vysokej školy, budúcimi pomáhajúcimi profesionálmi, obhajovala myšlienku, ktorá bola pre mňa úplne samozrejmá. To, že som to tak vnímala iba ja a človek, ktorý viedol náš seminár, bolo a dodnes pre mňa aj  je nesmiernym prekvapením.

Celé sa to začalo mojou praxou v jednej veľkej inštitúcii, ktorá okrem iného zabezpečovala denný program pre ľudí s postihnutím. Keďže sú moja cieľová skupina a chcem sa dozvedieť o práci s ňou čo najviac, bola som jednou zo štyroch študentiek, ktoré prijali ponuku tohto zariadenia. A to bolo asi všetko, čo nás štyri v súvislosti s praxou spájalo.

Kým ony obdivovali bezbariérový prístup, množstvo služieb na jednom mieste a zaujímavé výrobky, ktoré títo ľudia vytvorili, mňa ako človeka s postihnutím a snáď trochu i odborníka na problematiku, zarazilo niekoľko vecí okrem iného aj tá, ktorá sa stala predmetom našej búrlivej diskusie zo seminára.

Ľudia s postihnutím totiž maľovali na hrnčeky. Každý jeden bol originál, klientov práca  bavila, hrnčeky sa predávali ... Na prvý pohľad by bolo všetko v poriadku, veď sa zdalo, že nik nie je nespokojný. Až kým som nezačala premýšľať, čo, okrem pocitu dobre vykonanej práce a pozvania na vianočný večierok od odberateľa, z toho majú klienti. Rovnako musia platiť za služby poskytované zariadením. A nedostanú sa ani len k pomenovaniu „dobrovoľník“, o štatúte zamestnanca s platom, či hoci aj dohode závislej od počtu vyrobených kusov, či od kvality ani nehovoriac. Zároveň mi v mysli zarezonovala otázka, ktorý človek bez postihnutia by prijal takéto podmienky. A ktorý by sa cítil dôstojne so statusom klienta. Veď ešte aj predajcovia NotaBene, ktorí sú tiež klienti, len v inej cieľovej skupine, si môžu nechať polovicu peňazí za časopis, ktorý ponúkajú.

Argument, že klienti s postihnutím sú predsa spokojní, pre mňa tiež nie je dostačujúci. Ak ste roky odkázaní na pomoc inej osoby, často sa naučíte postupne minimalizovať svoje požiadavky. Pretože nechcete byť na „obtiaž“, pretože viete, že situácia je komplikovaná, pretože máte strach, že ak budete príliš veľa chcieť, napokon nedostanete nič. Dôvody sú rôzne a určite by stáli za výskum, rovnako ako spôsoby, akými niektorí profesionáli učia klientov chcieť čo najmenej ... A pri tom nedostatku možností a ciest, keď je človek s postihnutím často doslova rád, že nesedí doma a že jeho život má aspoň aký-taký zmysel, je radosť z možnosti robiť niečo -  aj zadarmo úplne pochopiteľná.

Väčšina majority si zas povie, aké je to úžasné, že títo ľudia majú aspoň nejakú náplň dňa, že celý komplex služieb je na jednom mieste, že ich rodičia, príbuzní, ... sa nemusia starať o toľko vecí. Kto z nich by však chcel žiť takýmto životom?  

V hlave mi ešte vŕta ďalšia otázka. Ak je aj všetko dobré, všetci sú spokojní, máme právo sa zastaviť? Máme preto nechcieť viac? Veď život je o rozvoji, vždy sa predsa dá ísť ďalej, niečo zlepšovať, meniť, skúšať, ... O toto by nemali byť ukrátení ani ľudia s postihnutím, veď predsa sebaaktualizácia je tou najvyššou potrebou.

Stretnutie na spomínanom seminári vtedy veľa neprinieslo. Možno sme boli príliš presvedčení o svojej pravde, možno príliš zaskočení celou situáciou, možno identita príslušníka menšiny či väčšiny v nás prevážila nad konštruktívnym prístupom pomáhajúceho profesionála. A možno prispeli k neúspechu i osobné veci, rivalita, závisť, neochota pripustiť, že niekto iný by mohol mať pravdu. Veď napokon to bol ešte vždy  seminár, ktorého výsledkom mala byť známka v indexe, nie priestor na diskusiu o zmenách.

Našťastie, komunikáciou sa mi neskôr podarilo niekoľkých presvedčiť o tom, že na veci sa dá pozerať rôznym spôsobom. Ale keďže celá situácia sa odohrala na konci piateho ročníka, bolo málo príležitostí na opätovné otvorenie tejto otázky.

Preto využívam tento priestor a pýtam sa i vás, čo si o tejto téme myslíte.  V čom a prečo je podľa vás dôležité rozvíjať klientov a kde sú limity tohto rozvoja? Čo by priniesla klientom zmena statusu? Čo vás presvedčilo o potrebe dôverovať v klientov potenciál rastu alebo naopak prečo si myslíte, že sa to nedá alebo to nie je potrebné? 

Barbara Cáková

November ´89

Mám vrodený odpor k štátnym oslavám, výročiam, jubileám, manifestáciám, politickým deklaráciám.

Štyridsať rokov bola generácia súčasných šesťdesiatnikov nútená pochodovať, oslavovať, mávať, prijímať záväzky, počúvať frázovité, neúprimné, opakujúce sa prejavy. Niektorí sme to rozpoznali, ale nedokázali sme sa ich moci a represii brániť. Niektorí odišli, a tí, čo ostali, rezignovali. Pravdepodobne v každom odbore boli pracovníci, ktorí videli tú bezduchú prepolitizovanú realitu, v ktorej sa strácal človek, a to všetko, čo je podstatné. Ideológia pôsobila ako filter, ktorý určoval čo je potrebné vidieť a čo nie, čo je potrebné meniť a čo nie. Potom sa to všetko v priebehu niekoľkých dní zrútilo.

Viacerí sme hovorili o tom, čo je dôležité, čo sme zanedbali, a čo všetko je potrebné a rozhodli sme sa v tom po dlhom čase slobodne konať. Stav, kam sme sa medzitým posunuli v odboroch, kde pracujeme, je malou mierkou toho, kam sa posunula celá spoločnosť.

Role sa vymenili.

Predtým sme  „si mohli myslieť“, mohli sme mať svoj súkromný názor, ale nemali sme šancu ho presadiť, až kým to nebol názor vládnej demagógie. Teraz môžeme svoje názory hovoriť verejne, bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú politicky  presadzované.

Dvadsaťjeden rokov môžeme slobodne formulovať stav, v akom sa nachádzame, navrhovať riešenia podieľať sa na ich realizácii.

A predsa. Vidí sa nám, že to všetko nejako ide, ale neuveriteľne pomaly. Niekde to viazne, niekde je to brzdené. Najviac tam, kde je verejná správa spojená s poverenou mocou. Poverenie právomocou nie je prijaté ako príležitosť k múdrej správe a službe ale ako príležitosť k využitiu moci ... Pre seba ... Pre blízkych ... Pre vzdialených, ak to nejakým spôsobom vieme zariadiť ... Alebo len tak, aby všetci videli, čo môžeme a čo dokážeme. Tento filter moci, je rovnako nebezpečný ako nepríčetná totalitná ideológia.

Po roku 1989 som bol pozvaný do Nemecka na oslavu dvadsiateho výročia jednej organizácie, ktorá poskytovala sociálne služby pre rodiny. Veľká oslava. Zdalo sa mi to trápne. Mám totiž (ako viete) vrodený odpor k oslavám. Teraz však viem. Keď sa nedokážeme radovať a oslavovať z toho, čo sa skutočne podarilo (i keď pomaly), nedokážeme sa neskôr od únavy pohnúť z miesta. Celoštátne manifestácie demagógie, ktoré bývalá moc potrebovala pre utvrdzovanie svojej moci, sa jej stali osudné. Mohutné manifestácie v roku 1989, kde ľudia mohli slobodne vyjadriť svoj názor, ich na nakoniec  zmietli.           

     

    Slavoj Krupa