Téma z nadpisu nie je pre mňa akademickým problémom, o ktorom by som diskutovala na odbornej úrovni a po pracovnom čase ho uzavrela ad acta.
Ba práve naopak, ako človek s postihnutím som s ňou každodenne konfrontovaná, stále si kladiem mnoho otázok a hľadám odpovede, myslím, že to tak bude celý život. Práve dobré vzájomné vzťahy sú predpokladom inklúzie a zdrojom našej spokojnosti a šťastia.
Preto by som sa s vami rada podelila o moje životné skúsenosti a hlavne zistila, ako túto tému vnímate vy. Pôvodne mal byť problematike vzájomných vzťahov venovaný jeden článok, keďže je však príliš rozsiahla a mnohostranná, napokon ich bude viac. Verím však, že to bude pre vás užitočné a príjemné čítanie.
Strata ako výhra
Ten deň budem mať navždy pred očami. Neznáma miestnosť jednej vysokej školy, mama, trojčlenná komisia, ja a v stávke celá moja budúcnosť. A tie tvrdé slová človeka, ktorý mal rozhodnúť o splnení môjho sna, že kvôli postihnutiu zrejme nikdy nebudem učiteľkou, aj keby som prijímacie skúšky zvládla ako najlepšia.
Skúste si teraz predstaviť, ako na vás pôsobí, ak sa čosi dôležité vo vašom živote nepodarí. I napriek maximu vášho úsilia. A aké to je, ak pre to žijete a ste stopercentne presvedčení, že tento váš jediný zmysel života jednoducho musí vyjsť, lebo predsa dávate do toho absolútne všetko. Navyše, aj ľudia, ktorých poznáte, veria vašej vízii, obracajú sa na vás už ako na profesionála, hoci ste ešte len na začiatku cesty. Dosahujete úspechy, pretože ste ochotní vložiť oveľa viac práce a nadšenia, ako tí, s ktorými sa porovnávate a ktorí by mali mať oveľa lepšie vzdelanie a predpoklady. Prekonávate situácie, v ktorých vy - sebavedomý človek dopredu pochybujete o úspechu, no potom si poviete, že niet čo stratiť a ten experiment odrazu vyjde. Ste šťastní a hrdí, viete, kam kráčate a máte istotu, ktorou nemôže nič otriasť.
Odrazu sa to všetko šmahom ruky zmenilo. Moje sebavedomie vystriedala nedôvera, vízia budúcnosti sa rozpadla na prach a odrazu som už nevedela, prečo a kam ísť ďalej. Pre tých pracovníkov školy to bol možno každodenný rozhovor, pre mňa najhoršia chvíľa, ktorú som kedy prežila. Všetko, čomu som doteraz verila a žila, sa mi zdalo nedosiahnuteľné a vzdialené.
Iste ste i vy narazili niekedy na limity svojich možností a iste to nebolo ľahké. No asi najťažšie pre mňa bolo prijať fakt, že to vlastne nebolo o objektívnych hraniciach, ale o niečom ako vnímanie hraníc. Teda, aby som bola presnejšia, to miesto na škole, kde by sa zo mňa stal učiteľ, odmietli dať človeku, ktorý aktívne doučoval a bol v tom úspešný, ktorý bol často žiadaný o vypracovanie materiálov, a to i ľuďmi z nižších ročníkov, a ktorý nemal problém prečítať množstvo odbornej literatúry, aby sa čo najviac priblížil k svojmu cieľu. Nikdy som nečakala, že by to bolo ľahké, rátala som s tým, že moja cesta za sebarealizáciou bude strmšia a hrboľatejšia, no tak to bolo vždy a ja som to akceptovala a počítala s tým. A práve toho sa zrejme členovia komisie, ktorá mala rozhodnúť, zľakli, nepočítali s tým, koľko som ochotná urobiť pre svoj sen. Vnímali ma ako človeka s postihnutím, ktorý nech urobí čokoľvek, zostane len menejcenným členom spoločnosti. Skrátka, nebola som pre nich človekom, ale diagnózou, patrila som do nejakej škatuľky, z ktorej nebolo úniku. A mňa odrazu prepadol strach, že tam budem uväznená vždy a nikdy už neuvidím denné svetlo.
Našťastie, bola pri mne vtedy moja skvelá triedna. Človek, ktorého som si vážila, ktorý ma viedol k samostatnosti, ktorý ma akceptoval a mal rád. My dve sme boli na hodinách úžasným tímom, učila matematiku, a ak potrebovala hocijaký výsledok, vždy sa mohla na mňa obrátiť.
Keď sme sa o mojej situácii rozprávali, povedala, že ani ona sama nešla študovať to, čo pôvodne chcela. Bolo to pre mňa prekvapujúce, vždy som si myslela, že rovnako ako ja, celý život pracovala na splnení svojho sna. Práve táto jej úprimnosť, spolu s úžasnou podporou, ktorú mi dala, boli stimulom, prečo som to napokon nezvzdala.
Od príbehu, ktorý som opísala, uplynulo päť krásnych rokov. Vlastne som za túto skúsenosť vďačná. Spoznala som skvelých ľudí, ktorí mi priniesli veľa pekného a ktorým som mohla azda trochu spríjemniť ich cestu životom. Získala som cenné skúsenosti, rozvíjala sa ako človek i ako profesionál. A hlavne, stala som sa slobodnejšou, pretože môj život už nie je postavený na jednom pláne, ktorý, ak by zlyhal, znamenalo by to katastrofu. A napokon, ako lektorka, človek, s ktorým ľudia konzultujú svoje diplomové a bakalárske práce alebo dobrovoľná doučovateľka, si vlastne popri inom plním aj svoj stratený a znovu nájdený sen.
Problém odmietania a predsudkov, vnímania postihnutia ako niečoho fatálneho, zabraňujúceho akémukoľvek rozvoju a determinujúceho doživotnú stagnáciu, nie je iba mojou skúsenosťou. Počúvala som ho v rôznych obmenách so šťastným i menej šťastným koncom, a ak bola príležitosť, snažila som sa do deja svojou troškou prijatia a pochopenia zasiahnuť. Sú však otázky, ktoré sa mi dodnes nepodarilo celkom vyriešiť, nad ktorými možno niekedy premýšľate i vy. Bolo by pre mňa /a verím, že to tak nevnímam sama/ veľmi užitočné, keby som si mohla prečítať aj vaše postrehy a názory a konkrétne skúsenosti.
Čo možno teda urobiť pre zvyšovanie akceptácie ľudí s postihnutím? Ako dosiahnuť, aby boli ľudia s postihnutím vnímaní primárne ako ľudia a nie ako postihnutí? Ako k tomu môže prispieť sociálny pracovník? A ako oni sami? Ako zvládnuť takúto skúsenosť, aby bola posunom vpred a nie dôvodom obáv a strachu z inklúzie? Vopred vám ďakujem za všetky myšlienky, ktoré, verím, odtabuizujú túto tému, lebo len tak máme šancu na zmenu.
Barbara Caková
