Možno ste tým už prešli, možno vás tá nádherná cesta ešte len čaká. No zažiť pocit dôvery, ktorá človeka posúva za vlastné hranice je neopísateľný zázrak, stimul pre rast, možno jedna z významných príčin, prečo som práve takým človekom, akým som.
Dar dôvery je azda o to cennejší, keď mu predchádza dlhé obdobie pochybovania. Čas, kedy tí druhí odmietajú uveriť, že zvládnete veci sami, že ich urobíte v požadovanej kvalite alebo, že ich miera podpory môže postupne klesať a nebude to mať príliš vážne následky. Napokon, z ich perspektívy my ľudia s postihnutím potrebujeme niekedy skutočne viac času a podpory, a odhadnúť tú pravú mieru je nesmierne ťažké.
Chcela som však písať práve o chvíľach, keď sa to niekomu podarilo. Tým niekým bola moja triedna zo strednej, skúsený pedagóg a múdry človek. Vlastne ju považujem v istom zmysle za druhú mamu a za vzor, ktorý výrazne ovplyvnil môj život.
Na naše prvé ozajstné stretnutie asi nikdy nezabudnem. Som mladou prváčkou, ktorá sa vybrala na výlet do Prahy, hoci vtedy jej jediná priateľka ostala doma. Zvyknutá na disciplínu, si sadám dozadu, vpredu predsa budú vozíčkari. To, že priestor medzi sedadlami sa zmení na úložný priestor pre vozíky mi samozrejme nikto neoznamuje.
Cesta je dlhá, a tak nadíde prestávka na WC. Všetci okolo mňa preliezajú vozíky a odvážne sa dostávajú ku dverám. Ja ich len pozorujem premýšľajúc, čo v tejto chvíli urobiť. Mám pretrpieť zvyšok cesty v nepohodlí alebo riskovať, že počas preliezania niekde spadnem? Mama mi predsa celý život zdôrazňovala, že mám byť opatrná. A tí všetci ostatní sú cudzí a neznámi, ako sa im zveriť so svojím strachom a požiadať ich o pomoc? Som skrátka bezradná, osamelá a pomaly ľutujem, že som sa na tento výlet vôbec vydala. A tu odrazu počujem jej hlas:
„Barbara a ty nepotrebuješ ísť von?“ Triednej záujem je ako svetlo v temnote.
„Ja by som aj rada, ale neviem, či prejdem ...“ Vravím s nádejou, že ma konečne niekto počúva, že je pre niekoho dôležité, čo potrebujem a ako sa cítim.
„Poď, neboj sa,“ vraví a v jej hlase je toľko istoty, povzbudenia a záujmu, že v tej chvíli by som vari zdolala i Mount Everest. Nejaké vozíky, ktoré treba preliezť, sú obyčajnou prechádzkou.
Ocitám sa však vonku. Dúfala som, že niekto, ku komu sa budem môcť pridať, bude ešte predo mnou. No ostatní, ktorí nemuseli riešiť dilemu, ako sa dostať z autobusu, už dávno odišli. Triedna však opäť vycíti moje pocity, pridá sa ku mne a spolu vedieme prvý rozhovor, ktorého obsah som už temer zabudla, no ten pocit, aké je to byť s niekým, kto mi rozumie a verí, a ak narazím na vlastné hranice, príde mi pomôcť, vo mne ostane navždy. A nielen z tohto prvého stretnutia.
Vzťah s ňou bol o takomto rozvoji. Postupne som sa učila byť zodpovednou nielen za seba, ale i za iných. Učila som sa veriť si a nebáť sa rizika. Učila som sa vediac, že ma v tom nikdy nenechá samu, ale ani neurobí za mňa nič, s čím si sama poradím.
...
Je júnový deň v Chorvátsku. Sme na školskom pobyte a ja som už o rok skúsenejšia a dospelejšia. Vraciam sa s kamarátkou vozíčkarkou z rozchodu, ideme do hotela, keď tu sa k nám pridá ona.
„Tak čo, nestratili ste sa?“ Spýta sa tak položartom, chce si overiť, ako nám vlastne je.
„Nie, všetko je v pohode.“ Odpovedám, nech si nerobí starosti.
„Ja viem, že ty Barbara sa nikdy nestratíš.“ Odznela vtedy nečakane najkrajšia veta môjho života. Veta, v ktorej ma dospelý človek uznal za dospelú, hodnú dôvery, zodpovednú, ba istým spôsobom za rovnocennú. Tú vetu mám vždy na mysli, keď sa niečoho bojím, opieram sa o ňu, je mojím tajným zdrojom energie. A tá istota, s akou ju vtedy povedala, sa stala základom mojej vlastnej istoty. Ľudí dnes často prekvapuje moja odvaha riskovať, no neskúšali by ste veci, ak by sa vám dostalo takého ocenenia? Vďaka tej skúsenosti teda stále rastiem, a hoci sú pre mňa istota a bezpečie stále dôležitou hodnotou, už pre mňa nie sú jedinou alternatívou.
Aj vy ako pomáhajúci profesionáli máte možnosť vykonať takýto zázrak. Máte možnosť dať klientom istotu a podporiť ich v osobnom rozvoji. Môžete im dôverovať a byť pri nich. A ak ste to už niekedy skúsili, v čo úprimne verím, viete, že sa začnú diať neuveriteľné veci.
Budem rada, ak sa podelíte so zážitkom z takejto cesty. Poteším sa tiež otázkam, ktoré vám prídu na um pri čítaní, skrátka akejkoľvek reakcii, ktorá možno niekomu ďalšiemu pomôže pri uskutočnení tohto veľkého zázraku.
Barbara Cáková
