Niekoľko postrehov k otvorenému listu Zväzu poskytovateľov sociálnych služieb v SR zo dňa 27. 10. 2011.

     Nepochybujem o vážnom znepokojení, ktoré JUDr. PhDr. Adamicová A., vyjadrila v zastúpení Zväzu poskytovateľov sociálnych služieb v SR, v otvorenom liste adresovanom ministrovi práce RNDr. Jozefovi Mihálovi. Práve preto považujem za dôležité, aby sme na malom území Slovenska viedli kultivovanú diskusiu k sociálnym témam. Každý príspevok, ktorý otvára a kladie otázky, je dôležitý a každá vážne mienená odpoveď môže  viesť k prehĺbeniu alebo rozšíreniu poznania.

     
     To je dôvod, pre ktorý ponúkam niekoľko neúplných odpovedí na niektoré otázky, ktoré položila A. Adamicová v spomínanom liste

1.      Pracovníci a klienti sa pýtajú na „správy o deinštitucionalizácii“ a sama autorka  kladie otázky – „Kam pôjdu (prijímatelia sociálnych služieb), keď zlikvidujeme to, čo sme dlhé roky budovali?“
      Prvé informácie (správy) o rizikách spojených s inštitucionalizáciou prenikajú do Európy v r. 1920[1] a prvé zákony k deinštitucionalizácii zariadení sociálnych služieb boli predovšetkým v severných európskych štátoch prijímané v 80. – 90. rokoch minulého storočia. V teórii sociálnych služieb vymedzujeme  „inštitucionalizáciu“   ako  „súbor negatívnych vplyvov  pôsobiacich na osoby dlhodobo pobývajúce v uzavretých ústavných inštitúciách ..., ktoré obmedzujú človeka v priestore, obmedzujú jeho súkromie, príležitosti ku kontaktu s rodinou a s inými ľuďmi, obmedzujú možnosti slobodnej voľby, majú zásadný vplyv na jeho myslenie a správanie.“[2]

Z historického pohľadu definujeme inštitucionalizáciu ako prosociálny,  postupne sa rozvíjajúci a nekoordinovaný proces riešenia sociálnych problémov občanov v  zariadeniach, ktorým spoločnosť spontánne reaguje a rieši   nerovnováhu medzi zvýšenou potrebou  a  nedostatkom sociálnych služieb v komunite obce, pričom sú  potreby prijímateľov limitované prevádzkovými podmienkami a možnosťami zariadenia. Deinštitucionalizácia je, opozitne, reverzibilný proces inštitucionalizácie, ktorý  vymedzujeme ako: 

•  „vplyvný trend, ktorý má cieľ vo všetkých prípadoch presadzovať  neústavné  formy služieb, ktoré sú pre klienta dostupné a nevytrhávajú klienta z jeho prirodzeného prostredia“[3]   

• „manažérske procesy zmeny systému, v zmysle prechodu (z inštitučných služieb) smerom k poskytovaniu sociálnych služieb zameraných   na individuálnu podporu života človeka v prirodzenom prostredí“[4] 
•   „postupné znižovanie kapacity zariadení sociálnych služieb a prevádzkovanie zariadení s nízkou kapacitou (zariadenia rodinného typu) a podpora poskytovania terénnych a ambulantných sociálnych služieb a sociálnych služieb v zariadení s týždenným pobytom“[5] 
• ukončenie prevádzky tradičných pobytových sociálnych služieb plánovaným a postupným znižovaním počtu ich prijímateľov tak, že dostanú novú, kvalitatívne lepšiu možnosť riešenia svojej situácie, ktorá rešpektuje ich individuálne potreby a možnosti osobnostného rozvoja.

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR v r. 2011 vypracovalo Koncepciu poskytovania sociálnych služieb  a náhradnej starostlivosti v Slovenskej republike ich deinštitucionalizáciou. Prijatie a realizácia programu deinštitucionalizácie v Slovenskej republike je viazaná na vládu, ktorá vzíde z marcových volieb v r. 2012. 

Moje osobné presvedčenie, ktoré je založené výskume v oblasti sociálnej práce a na objektivizácii hodnotenia kvality sociálnych služieb od r. 2000 v pobytových zariadeniach v Slovenskej republike[6], podporujúce monitoring kvality sociálnych služieb, ktorý realizovala Rada pre poradenstvo v sociálnej práci so Slovenským Helsinským výborom v r. 2003, je, že systémová deinštiticionalizácia zariadení  sociálnych služieb v Slovenskej republike je nevyhnutná. Určite je pravdou, že v Slovenskej republike sú zariadenia sociálnych služieb, ktoré poskytujú kvalitné sociálne služby ale tiež prevádzkovatelia, ktorí také sociálne služby neposkytujú. Nevyhnutne potrebujeme uviesť do života zákon o sociálnych službách 448/2008, podmienky, štandardizácie a hodnotenia  kvality v sociálnych službách (malo tak byť už v r. 2011).  V súčasnosti neexistuje žiadna objektívna štatistika o úrovni kvality sociálnych služieb v Slovenskej republike. Dôsledne a precízne manažovanie a rozvíjanie systému sociálnych služieb v komunite obce je potrebné rozvíjať tak, aby občania, ktorí sú odkázaní na sociálne služby, nemuseli odchádzať z prirodzeného prostredia komunity do pobytových sociálnych služieb a aby občania, ktorí budú opúšťať inštitucionalizované sociálne zariadenia, nadväzne a plynulo  dostali také sociálne služby, ktoré umožnia ich integráciu a inklúziu do spoločnosti v komunite obce.
   Odborná verejnosť, politici majú zodpovednosť za to, aby proces deinštitucionalizácie v Slovenskej republike bol pripravený a realizovaný tak, aby priniesol zmeny v kvalite sociálnych služieb s cieľom  zmeny v kvalite života pre tých občanov, ktorí  sa nachádzajú v nepriaznivých sociálnych situáciách.

 

2.      Otázky okolo financovania sociálnych služieb a solventnosti zo  strany prijímateľov. 
      Predovšetkým je podľa môjho názoru potrebné pripomínať, že stále nepoznáme cenu sociálnych služieb, čo súvisí s tým, že sme nezaviedli hodnotenie kvality sociálnych služieb v Slovenskej republike. Preto verejná správa financuje prevádzkovateľov a prijímatelia  sociálnych služieb platia úhradu bez ohľadu na to, aké sociálne služby zariadenia ponúkajú alebo prijímatelia dostávajú. Nazdávam sa, že finančné prostriedky z našich daní nie sú hospodárne a efektívne  využívané a nebude tomu ináč, kým sa nezmení systém financovania, spôsob posudzovania odkázanosti fyzickej osoby na pomoc inej fyzickej osoby a  systém hodnotenia kvality sociálnych služieb. Pretože nepoznáme cenu sociálnych služieb (poznáme len výšku príspevku), dlhodobo pretrváva systém, v ktorom zriaďovatelia, resp. prevádzkovatelia sociálnych služieb určujú podmienky financovania a prijímateľ sociálnych služieb vystupuje ako spotrebiteľ, ktorému väčšiu či menšiu čiastku ceny služby platí štát. To je dôvod, pre ktorý priebežne vzniká napätie, a to raz preto, lebo štát niektorým prijímateľom uhradí väčšiu časť nákladov (napr. klientom, ktorí sú prijímateľmi sociálnych služieb v zariadeniach v zriaďovateľskej pôsobnosti verejnej správy oproti klientom v zariadeniach neziskových organizácii) alebo preto, že štát sa rozhoduje zvýšiť úhrady pre klientov v zariadeniach, ktoré verejná správa prevádzkuje. V súčasnosti má práve   prijímateľ sociálnych služieb v celom systéme financovania pasívnu pozíciu. Je to tak aj kvôli faktu, že viaceré služby sú nedostatočné, nedostupné a majú otáznu úroveň kvality.   

3.      Trendy a doporučenia výborov a komisií  EÚ
     V liste sú uvedené citácie zo Správy k budúcnosti sociálnych služieb všeobecného záujmu (Európsky výbor pre zamestnanosť a sociálne veci Európskeho parlamentu, 2011), ktorá žiada „rešpektovanie rôznosti spôsobov organizácie a riadenia sociálnych služieb, rozmanitosť zdrojov a metód financovania, atď.“ V zaujímavých a obsažných odporúčaniach je možné si všimnúť  tiež formulácie ako rešpekt štátov k „rôznosti spôsobov organizácie a riadenia sociálnych služieb, ... súvislosti kvality života obyvateľstva a plného začlenenia do spoločnosti, sociálnej a územnej súdržnosti, všeobecného prístupu ku kvalitným verejným službám“. Uvedené formulácie sú evidentne v kontradikcii s rozvojom tradičných, pobytových sociálnych služieb a obrany voči zmenám. Je dobré, že patríme do spoločenstva štátov EÚ.  V spleti doporučení a ponúkaných trendov európskych výborov a komisií (napr.: Zpráva Ad-hoc expertní skupiny o prechodu z institucionální na komunitní péči, doporučená skupinou expertu, 2009), je a bude potrebné analyzovať a porovnávať a vyberať tie, ktoré sú pre Slovenskú republiku viac či menej potrebné, dôležité, realizovateľné.

     Som vďačný autorke listu JUDr. PhDr A. Adamicovej za vyslovenie a napísanie názorov a hlavne otázok, ktoré môžu prispieť k otvorenej diskusii odborníkov. Predvianočný čas nám dáva príležitosť k tomu, aby sme v obhajobe svojich názorov alebo tiež názorov profesných organizácií nestratili navzájom voči sebe úctu a rešpekt (ktoré patria k základným vzťahovým hodnotám v sociálnej práci). To je vždy dobré východisko, aby sme nachádzali spôsob, ako prispievať k zmenám prospešným pre skvalitnenie života prijímateľov sociálnych služieb.

Doc. PhDr. Slavomír Krupa, PhD.

---

[1] HENDERSON, CH. R. 1921. Základy sociální péče. Revue. Praha.

[2] MATOUŠEK, O., Slovník sociální práce, 2003, deinštitucionalizácia, s. 86,

[3] Matoušek, O., Slovník sociální práce, 2003, deinštitucionalizácia, s. 45,

[4] MPSV ČR, Koncepce podpory transformace pobytových sociálních služeb v jiné typy sociálních služeb, poskytovaných v přirozené komunitě uživatele a podporující sociální začlenění užívatele do společnosti“,

[5] MPSVR SR, 2009. Národné priority rozvoja sociálnych služieb

[6] KRUPA a kol.: Kvalitné sociálne služby I. 2000. Rada pre poradenstvo v sociálnej práci. ISBN 80-88922-17-8, Košice, 119 s.

   KRUPA a kol.: Kvalitné sociálne služby II. 2003. Rada pre poradenstvo v sociálnej práci. ISBN 80-96855-5-3, Košice, 136 s.

Ako som sa nestratila

Možno ste tým už prešli, možno vás tá nádherná cesta ešte len čaká. No zažiť pocit dôvery, ktorá človeka posúva za vlastné hranice je neopísateľný zázrak, stimul pre rast, možno jedna z významných príčin, prečo som práve takým človekom, akým som.

Dar dôvery je azda o to cennejší, keď mu predchádza dlhé obdobie pochybovania. Čas, kedy tí druhí odmietajú uveriť, že zvládnete veci sami, že ich urobíte v požadovanej kvalite alebo, že ich miera podpory môže postupne klesať a nebude to mať príliš vážne následky. Napokon, z ich perspektívy my ľudia s postihnutím potrebujeme niekedy skutočne viac času a podpory, a odhadnúť tú pravú mieru je nesmierne ťažké. 

Chcela som však písať práve o chvíľach, keď sa to niekomu podarilo. Tým niekým bola moja triedna zo strednej, skúsený pedagóg a múdry človek. Vlastne ju považujem v istom zmysle za druhú mamu a za vzor, ktorý výrazne ovplyvnil môj život.

Na naše prvé ozajstné stretnutie asi nikdy nezabudnem. Som mladou prváčkou, ktorá sa vybrala na výlet do Prahy, hoci vtedy jej jediná priateľka ostala doma. Zvyknutá na disciplínu, si sadám dozadu, vpredu predsa budú vozíčkari. To, že priestor medzi sedadlami sa zmení na úložný priestor pre vozíky mi samozrejme nikto neoznamuje.

Cesta je dlhá, a tak nadíde prestávka na WC. Všetci okolo mňa preliezajú vozíky a odvážne sa dostávajú ku dverám. Ja ich len pozorujem premýšľajúc, čo v tejto chvíli urobiť. Mám pretrpieť zvyšok cesty v nepohodlí alebo riskovať, že počas preliezania niekde spadnem? Mama mi predsa celý život zdôrazňovala, že mám  byť opatrná. A tí všetci ostatní sú cudzí a neznámi, ako sa im zveriť so svojím strachom a požiadať ich o pomoc? Som skrátka bezradná, osamelá a pomaly ľutujem, že som sa na tento výlet vôbec vydala. A tu odrazu počujem jej hlas:

„Barbara a ty nepotrebuješ ísť von?“ Triednej záujem je ako svetlo v temnote.

„Ja by som aj rada, ale neviem, či prejdem ...“ Vravím s nádejou, že ma konečne niekto počúva, že je pre niekoho dôležité, čo potrebujem a ako sa cítim.

„Poď, neboj sa,“ vraví a v jej hlase je toľko istoty, povzbudenia a záujmu, že v tej chvíli by som vari zdolala i Mount Everest. Nejaké vozíky, ktoré treba preliezť, sú obyčajnou prechádzkou.

Ocitám sa však vonku. Dúfala som, že niekto, ku komu sa budem môcť pridať, bude ešte predo mnou. No ostatní, ktorí nemuseli riešiť dilemu, ako sa dostať z autobusu, už dávno odišli. Triedna však opäť vycíti moje pocity, pridá sa ku mne a spolu vedieme prvý rozhovor, ktorého obsah som už temer zabudla, no ten pocit, aké je to byť s niekým, kto mi rozumie a verí, a ak narazím na vlastné hranice, príde mi pomôcť, vo mne ostane navždy. A nielen z tohto prvého stretnutia.

Vzťah s ňou bol o takomto rozvoji. Postupne som sa učila byť zodpovednou nielen za seba, ale i za iných. Učila som sa veriť si a nebáť sa rizika. Učila som sa vediac, že ma v tom nikdy nenechá samu, ale ani neurobí za mňa nič, s čím si sama poradím.

                                                                                  ...

Je júnový deň v Chorvátsku. Sme na školskom pobyte a ja som už o rok skúsenejšia  a dospelejšia. Vraciam sa s kamarátkou vozíčkarkou z rozchodu, ideme do hotela, keď tu sa k nám pridá ona.

„Tak čo, nestratili ste sa?“ Spýta sa tak položartom, chce si overiť, ako nám vlastne je.

„Nie, všetko je v pohode.“ Odpovedám, nech si nerobí starosti.

„Ja viem, že ty Barbara sa nikdy nestratíš.“ Odznela vtedy nečakane najkrajšia veta môjho života. Veta, v ktorej ma dospelý človek uznal za dospelú, hodnú dôvery, zodpovednú, ba istým spôsobom za rovnocennú. Tú vetu mám vždy na mysli, keď sa niečoho bojím, opieram sa o ňu, je mojím tajným zdrojom energie. A tá istota, s akou ju vtedy povedala, sa stala základom mojej vlastnej istoty. Ľudí dnes často prekvapuje moja odvaha riskovať, no neskúšali by ste veci, ak by sa vám dostalo takého ocenenia? Vďaka tej skúsenosti teda stále rastiem, a hoci sú pre mňa istota a bezpečie stále dôležitou hodnotou, už pre mňa nie sú jedinou alternatívou.

Aj vy ako pomáhajúci profesionáli máte možnosť vykonať takýto zázrak. Máte možnosť dať klientom istotu a podporiť ich v osobnom rozvoji. Môžete im dôverovať a byť pri nich. A ak ste to už niekedy skúsili, v čo úprimne verím, viete, že sa začnú diať neuveriteľné veci.

Budem rada, ak sa podelíte so zážitkom z takejto cesty. Poteším sa tiež otázkam, ktoré vám prídu na um pri čítaní, skrátka akejkoľvek reakcii, ktorá možno niekomu ďalšiemu pomôže pri uskutočnení tohto veľkého zázraku. 

Barbara Cáková

Dojmy z mojej študijnej cesty na Slovensku

Som doktorandkou na Diakonhjemmet Hogskole Rogaland v Nórsku a chcela by som vám porozprávať o zaujímavej študijnej ceste, ktorú mi pomohla spoluzorganizovať RPSP. Keďže doktorandskú prácu  vykonávam v Nórsku,  je pre mňa užitočné a zaujímavé spoznávať  skúsenosti kolegov z  iných krajín. 

Počas môjho pobytu na Slovensku ma na návštevách vo viacerých chránených dielňach a zariadeniach sociálnych služieb sprevádzal Miro Cangár.

Témou môjho doktorandského projektu je  zamestnávanie a pracovná ponuka pre ľudí so zdravotným postihnutím.  Hlavnou otázkou, ktorú som všetkým kládla, bola táto: Ako komunikujú a spolupracujú  zamestnanci a vedúci pracovníci v chránených dielňach a na podporovaných pracovných miestach počas pracovného dňa?
 
Od študijnej cesty som mala hlavne dve očakávania:
1. Dozvedieť sa viac o tom, ako je zorganizovaná práca a zamestnávanie pre ľudí so zdravotným postihnutím v niektorých chránených dielňach a pracoviskách na Slovensku.

2. Dozvedieť sa o tom, ako vedúci pracovníci vidia svoju úlohu, najmä vo vzťahu k spolupráci a komunikácii so zamestnancami so zdravotným postihnutím.

Po siedmich náročných dňoch som bola plná dojmov.

Môj prvý dojem sa týka otvorenosti a záujmu, s ktorými som bola prijatá u vedúcich pracovníkov rôznych organizácií a zariadení. Zažila som stretnutia s ľuďmi, ktorí mi angažovane rozprávali o svojej práci v organizovaní a vytváraní dobrých pracovných miest, denných a školských aktivít.  Silný dojem vo mne ostáva aj z toho, že veľa vedúcich pracovníkov pracuje s veľkým pracovným nasadením aj napriek nízkemu finančnému ohodnoteniu a ekonomickej istote.

Mala som tiež dojem, že aktivity, ktoré sa ponúkajú zamestnancom, sú rôznorodé. Obmedzené finančné zdroje mi pripadajú ako cesta pre inšpiráciu hľadať rozumné riešenia využívania sociálnej siete a kontaktov s firmami v komunite. Tu zároveň vnímam, že zákonná povinnosť zamestnávať osoby so zdravotným postihnutím, alebo možnosť nákupu tovarov a služieb od chránených dielní (v slovenskom zákone tkz. ”náhradné plnenie”), je veľmi dobrou podporou smerujúcou k udržateľnosti zamestnania osôb so zdravotným postihnutím. Takúto povinnosť v Nórsku nemáme.

Bolo veľmi zaujímave vidieť procesy tvorby pracovných miest, ktoré robia rôzne organizácie na to, aby mohli zamestnať  viac ľudí so zdravotným postihnutím v ich komunite, napr. prevádzkovaním hotelových alebo reštauračných služieb. Vytvorenie workshopov (Jašidielňa), kde  ľudia so špeciálnymi potrebami a bežní občania spolupracujú, je fantastickým príkladom inklúzie v praxi.

Mnohé z organizácií, ktoré som navštívila, mali demokratický štýl vedenia. Všetci v organizácii sa podieľali na plánovacích procesoch. Vnímala som to tak, že s týmto štýlom vedenia majú pracovníci dobré skúsenosti. Vedúci pracovníci mi vraveli, že sa takto snažia smerovať k tomu, aby si zamestnanci rozvíjali schopnosť zodpovednosti a pracovnej identity k svojmu zamestnávateľovi. Rozvíjajú si pochopenie pre súvislostí a dôsledky a sú rešpektovaní.

Keď som sa opýtala jednej z vedúcich pracovníčok, čo považuje za dôležité vo vzťahu medzi zamestnancami a zamestnávateľmi preto, aby sa vyvíjala dobrá pracovná identita, odpovedala mi: ”Myslím si, že sa jedná o to, aby komunikácia medzi zamestnancami a zamestnávateľmi bola založená na priateľstve. Musíme sa snažiť navzájom pochopiť a regulovať sa, pýtať sa, prečo robíš alebo hovoríš, to, čo robíš. Musíme byť empatickí, aby sme sa pochopili. Keď spolupracujeme tak, ako robíme v týchto malých organizáciách, vytvára sa medzi nami vzájomnosť”.

Študijná cesta nebola časovo dlhá, ale dala mi cenné informácie,  ako mám ďalej postupovať so svojím projektom.  Myslím si, že je dôležité diskutovať, ako môžeme prispieť k tomu, aby ľudia so zdravotným postihnutím získali zamestnanie, a tiež ktoré pracovné úlohy môžu byť pre nich zaujímavé a užitočné, no a nakoniec, ako vzťahy v zamestnaní môžu vytvárať pozitívny zmysel  života. Na Slovensku som bola inšpirovaná stretnutiami s mnohými ľuďmi, ktorý vynakladajú veľké úsilie prispieť práve k tomu.

Kirsten Jaeger Fjetland
PhD  študent / odborný asistent DHS

Norsk - pdf