štvrtok 30. decembra 2010

Vzťahy medzi ľuďmi s postihnutím a intaktnými ako záhadný fenomén


Téma z nadpisu nie je pre mňa akademickým problémom, o ktorom by som diskutovala na odbornej úrovni a po pracovnom čase ho uzavrela ad acta.
Ba práve naopak, ako človek s postihnutím som s ňou každodenne konfrontovaná, stále si kladiem mnoho otázok a hľadám odpovede, myslím, že to tak bude celý život. Práve dobré vzájomné vzťahy sú predpokladom inklúzie a zdrojom našej spokojnosti a šťastia.
Preto by som sa s vami rada podelila o moje životné skúsenosti a hlavne zistila, ako túto tému vnímate vy. Pôvodne mal byť problematike vzájomných vzťahov venovaný jeden článok, keďže je však príliš rozsiahla a mnohostranná, napokon ich bude viac. Verím však, že to bude pre vás užitočné a príjemné čítanie.

Strata ako výhra
Ten deň budem mať navždy pred očami. Neznáma miestnosť jednej vysokej školy, mama, trojčlenná komisia, ja a v stávke celá moja budúcnosť. A tie tvrdé slová človeka, ktorý mal rozhodnúť o splnení môjho sna, že kvôli postihnutiu zrejme nikdy nebudem učiteľkou, aj keby som prijímacie skúšky zvládla ako najlepšia.
Skúste si teraz predstaviť, ako na vás pôsobí, ak sa čosi dôležité vo vašom živote nepodarí. I napriek maximu vášho úsilia. A aké to je, ak pre to žijete a ste stopercentne presvedčení, že tento váš jediný zmysel života jednoducho musí vyjsť, lebo predsa dávate do toho absolútne všetko. Navyše, aj ľudia, ktorých poznáte, veria vašej vízii, obracajú sa na vás už ako na profesionála, hoci ste ešte len na začiatku cesty. Dosahujete úspechy, pretože ste ochotní vložiť oveľa viac práce a nadšenia, ako tí, s ktorými sa porovnávate a ktorí by mali mať oveľa lepšie vzdelanie a predpoklady. Prekonávate situácie, v ktorých vy - sebavedomý človek dopredu pochybujete o úspechu, no potom si poviete, že niet čo stratiť a ten experiment odrazu vyjde. Ste šťastní a hrdí, viete, kam kráčate a máte istotu, ktorou nemôže nič otriasť.
Odrazu sa to všetko šmahom ruky zmenilo. Moje sebavedomie vystriedala nedôvera, vízia budúcnosti sa rozpadla na prach a odrazu som už nevedela, prečo a kam ísť ďalej. Pre tých pracovníkov školy to bol možno každodenný rozhovor, pre mňa najhoršia chvíľa, ktorú som kedy prežila. Všetko, čomu som doteraz verila a žila, sa mi zdalo nedosiahnuteľné a vzdialené.
 Iste ste i vy narazili niekedy na limity svojich možností a iste to nebolo ľahké. No asi najťažšie pre mňa bolo prijať fakt, že to vlastne nebolo o objektívnych hraniciach, ale o niečom ako vnímanie hraníc. Teda, aby som bola presnejšia, to miesto na škole, kde by sa zo mňa stal učiteľ, odmietli dať človeku, ktorý aktívne doučoval a bol v tom úspešný, ktorý bol často žiadaný o vypracovanie materiálov, a to i ľuďmi z nižších ročníkov, a ktorý nemal problém  prečítať množstvo odbornej literatúry, aby sa čo najviac priblížil k svojmu cieľu. Nikdy som nečakala, že by to bolo ľahké, rátala som s tým, že moja cesta za sebarealizáciou bude strmšia a hrboľatejšia, no tak to bolo vždy a ja som to akceptovala a počítala s tým. A práve toho sa zrejme členovia komisie, ktorá mala rozhodnúť, zľakli, nepočítali s tým, koľko som ochotná urobiť pre svoj sen. Vnímali ma ako človeka s postihnutím, ktorý nech urobí čokoľvek, zostane len menejcenným členom spoločnosti. Skrátka, nebola som pre nich človekom, ale diagnózou, patrila som do nejakej škatuľky, z ktorej nebolo úniku. A mňa odrazu prepadol strach, že tam budem uväznená vždy a nikdy už neuvidím denné svetlo.
Našťastie, bola pri mne vtedy moja skvelá triedna. Človek, ktorého som si vážila, ktorý ma viedol k samostatnosti, ktorý ma akceptoval a mal rád. My dve sme boli na hodinách úžasným tímom, učila matematiku, a ak potrebovala hocijaký výsledok, vždy sa mohla na mňa obrátiť.
Keď sme sa o mojej situácii rozprávali, povedala, že ani ona sama nešla študovať to, čo pôvodne chcela. Bolo to pre mňa prekvapujúce, vždy som si myslela, že rovnako ako ja, celý život pracovala na splnení svojho sna. Práve táto jej úprimnosť, spolu s úžasnou podporou, ktorú mi dala, boli stimulom, prečo som to napokon nezvzdala.
 Od príbehu, ktorý som opísala, uplynulo päť krásnych rokov. Vlastne som za túto skúsenosť vďačná. Spoznala som skvelých ľudí, ktorí mi priniesli veľa pekného a ktorým som mohla azda trochu spríjemniť ich cestu životom. Získala som cenné skúsenosti, rozvíjala sa ako človek i ako profesionál. A hlavne, stala som sa slobodnejšou, pretože môj život už nie je postavený na jednom pláne, ktorý, ak by zlyhal, znamenalo by to katastrofu. A napokon, ako lektorka, človek, s ktorým ľudia konzultujú svoje diplomové a bakalárske práce alebo dobrovoľná doučovateľka, si vlastne popri inom plním aj svoj stratený a znovu nájdený sen.
Problém odmietania a predsudkov, vnímania postihnutia ako niečoho fatálneho, zabraňujúceho akémukoľvek rozvoju a determinujúceho doživotnú stagnáciu, nie je iba mojou skúsenosťou. Počúvala som ho v rôznych obmenách so šťastným i menej šťastným koncom, a ak bola príležitosť, snažila som sa do deja svojou troškou prijatia a pochopenia zasiahnuť. Sú však otázky, ktoré sa mi dodnes nepodarilo celkom vyriešiť, nad ktorými možno niekedy premýšľate i vy. Bolo by pre mňa /a verím, že to tak nevnímam sama/ veľmi užitočné, keby som si mohla prečítať  aj vaše postrehy a názory a konkrétne skúsenosti.
Čo možno teda urobiť pre zvyšovanie akceptácie ľudí s postihnutím? Ako dosiahnuť, aby boli ľudia s postihnutím vnímaní primárne ako ľudia a nie ako postihnutí? Ako k tomu môže prispieť sociálny pracovník? A ako oni sami? Ako zvládnuť takúto skúsenosť, aby bola posunom vpred a nie dôvodom obáv a strachu z inklúzie? Vopred vám ďakujem za všetky myšlienky, ktoré, verím, odtabuizujú túto tému, lebo len tak máme šancu na zmenu.        

Barbara Caková

štvrtok 9. decembra 2010

„Byť študentom v Nórsku ...“



Prvá vec, na ktorú sa nás pýtajú albánski spolužiaci, je: „Aké to bolo?“ Odpoveď na túto otázku však u nich väčšinou  rozhoduje, či si aj oni vyberú štúdium v Nórsku.
Ja som sa do Nórska dostala cez organizáciu, ktorá sa v Albánsku volá „Help the life“. Potom, ako som ukončila svoje štúdium sociálnej práce, pomyslela som si, že by to pre mňa bola obrovská príležitosť. Škandinávske krajiny sú štátmi, kde sú sociálne služby a zabezpečenie, v porovnaní s inými západnými krajinami, ešte oveľa dôležitejšie. Hlavne kvôli tomuto faktu som ani na chvíľu s podaním prihlášky na získanie štipendia neváhala.
O Nórsku som už vedela veľa, hlavne o nádhernej prírode a prítomnosti fjordov, o kultúre a individualistickom vyžarovaní tamojších ľudí. Ale nikdy som si nemyslela, že sa jedného dňa aj ja stanem súčasťou takejto, pre mňa, novej spoločnosti, plnej výziev a neznáma. Veľmi často počúvam ľudí hovoriť o „kultúrnom šoku“. Ale práve ten bola jediná vec, ktorú som v Nórsku vôbec nezažila. Pohostinnosť a pozornosť profesorov a študentov navštevujúcich ten istý študijný program ako ja, mi veľmi pomohla cítiť sa rýchlo akceptovaná v spoločnosti, ktorej sa inak zvykne hovoriť prívlastkom „chladná“.
Byť zahraničným študentom v Nórsku vás trošku núti cítiť sa poctene. A presne toto pociťujem počas môjho štúdia aj ja. Fakt, že študujete v nórskom jazyku (ktorý pre vás nie je rodným, a ešte k tomu  je zložitý), vám zároveň otvára dvere zapadnúť medzi spoločnosť, rovnako, ako učenie sa rešpektovať normy a pravidlá správania sa. Toto všetko je však aj cestou, ako vyjadriť kladné hodnotenie novej kultúry, do ktorej sa dostávate.
Dnes študujem na Diakonhjemmet Hogskole Rogaland odbor „vernepleier“ už druhý rok. Pojem vernepleier sa v iných krajinách používa ako označenie sociálneho pracovníka. Táto profesia sa sústreďuje na prácu s ľuďmi, ktorí majú špeciálne potreby. Práve tieto potreby ich do určitej miery robia závislými na našej profesionálnej pomoci. Počas dvoch rokov štúdia a dvoch odborných praxí pociťujem možnosť rásť nielen odborne ale aj v oblasti empatie, kreativity, a iných vecí, ktoré mi v budúcnosti určite pomôžu.
Moje štúdium v Nórsku mi dáva možnosti, ako si rozšíriť svoje znalosti ale tiež možnosť porovnať, aký je to rozdiel byť študentom tu a v Albánsku. Môžem povedať, že ten rozdiel je obrovský. Počas môjho štúdia v Albánsku som zažila semestre plné teoretických prednášok, predskúškových stresov, ktoré boli sprevádzané len veľmi nízkou podporou zo strany vyučujúcich. Pritom sme vôbec nesmerovali k naplneniu cieľov štúdia. Naopak, kritika zo strany učiteľov tu v Nórsku nie je určená na zastrašenie a výsledkom nie je študent, ktorý sa cíti byť bezcenným. Tu som našla všetku potrebnú podporu spojenú so školským a spoločenským životom. Vyučujúci sa neustále zaujímajú o študentov individuálne – dokonca sa pýtajú, či nám už prišlo štipendium.
Ako študentovi v Nórsku vám nikdy nebudú chýbať životné zážitky a skúsenosti. Pritom vôbec nezáleží na tom, aké máte záľuby a osobné preferencie, vždy budete schopní nájsť si medzi knihami a prednáškami niečo pre vás. Sloboda prírody nie je nikdy ďaleko, dokonca ani vo veľkých mestách.  Pokiaľ ste viac mestský typ, mnohé z nórskych miest majú unikátny kultúrny život s množstvom kaviarní a hudobných klubov.

Ema Dumani (albánska študentka študujúca v Nórsku)