Rada pre poradenstvo v sociálnej práci

Niekoľko postrehov k otvorenému listu Zväzu poskytovateľov sociálnych služieb v SR zo dňa 27. 10. 2011.

2011-12-01T14:16:00.014+01:00

Nepochybujem o vážnom znepokojení, ktoré JUDr. PhDr. Adamicová A., vyjadrila v zastúpení Zväzu poskytovateľov sociálnych služieb v SR, v otvorenom liste adresovanom ministrovi práce RNDr. Jozefovi Mihálovi. Práve preto považujem za dôležité, aby sme na malom území Slovenska viedli kultivovanú diskusiu k sociálnym témam. Každý príspevok, ktorý otvára a kladie otázky, je dôležitý a každá vážne mienená odpoveď môže viesť k prehĺbeniu alebo rozšíreniu poznania.

     To je dôvod, pre ktorý ponúkam niekoľko neúplných odpovedí na niektoré otázky, ktoré položila A. Adamicová v spomínanom liste

1.      Pracovníci a klienti sa pýtajú na „správy o deinštitucionalizácii“ a sama autorka kladie otázky – „Kam pôjdu (prijímatelia sociálnych služieb), keď zlikvidujeme to, čo sme dlhé roky budovali?“
      Prvé informácie (správy) o rizikách spojených s inštitucionalizáciou prenikajú do Európy v r. 1920[1] a prvé zákony k deinštitucionalizácii zariadení sociálnych služieb boli predovšetkým v severných európskych štátoch prijímané v 80. – 90. rokoch minulého storočia. V teórii sociálnych služieb vymedzujeme „inštitucionalizáciu“   ako „súbor negatívnych vplyvov pôsobiacich na osoby dlhodobo pobývajúce v uzavretých ústavných inštitúciách ..., ktoré obmedzujú človeka v priestore, obmedzujú jeho súkromie, príležitosti ku kontaktu s rodinou a s inými ľuďmi, obmedzujú možnosti slobodnej voľby, majú zásadný vplyv na jeho myslenie a správanie.“[2]

Z historického pohľadu definujeme inštitucionalizáciu ako prosociálny, postupne sa rozvíjajúci a nekoordinovaný proces riešenia sociálnych problémov občanov v zariadeniach, ktorým spoločnosť spontánne reaguje a rieši   nerovnováhu medzi zvýšenou potrebou a nedostatkom sociálnych služieb v komunite obce, pričom sú potreby prijímateľov limitované prevádzkovými podmienkami a možnosťami zariadenia. Deinštitucionalizácia je, opozitne, reverzibilný proces inštitucionalizácie, ktorý vymedzujeme ako:

„vplyvný trend, ktorý má cieľ vo všetkých prípadoch presadzovať neústavné formy služieb, ktoré sú pre klienta dostupné a nevytrhávajú klienta z jeho prirodzeného prostredia“[3]

„manažérske procesy zmeny systému, v zmysle prechodu (z inštitučných služieb) smerom k poskytovaniu sociálnych služieb zameraných na individuálnu podporu života človeka v prirodzenom prostredí“[4]
„postupné znižovanie kapacity zariadení sociálnych služieb a prevádzkovanie zariadení s nízkou kapacitou (zariadenia rodinného typu) a podpora poskytovania terénnych a ambulantných sociálnych služieb a sociálnych služieb v zariadení s týždenným pobytom“[5]
ukončenie prevádzky tradičných pobytových sociálnych služieb plánovaným a postupným znižovaním počtu ich prijímateľov tak, že dostanú novú, kvalitatívne lepšiu možnosť riešenia svojej situácie, ktorá rešpektuje ich individuálne potreby a možnosti osobnostného rozvoja.

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR v r. 2011 vypracovalo Koncepciu poskytovania sociálnych služieb a náhradnej starostlivosti v Slovenskej republike ich deinštitucionalizáciou. Prijatie a realizácia programu deinštitucionalizácie v Slovenskej republike je viazaná na vládu, ktorá vzíde z marcových volieb v r. 2012.

Moje osobné presvedčenie, ktoré je založené výskume v oblasti sociálnej práce a na objektivizácii hodnotenia kvality sociálnych služieb od r. 2000 v pobytových zariadeniach v Slovenskej republike[6], podporujúce monitoring kvality sociálnych služieb, ktorý realizovala Rada pre poradenstvo v sociálnej práci so Slovenským Helsinským výborom v r. 2003, je, že systémová deinštiticionalizácia zariadení sociálnych služieb v Slovenskej republike je nevyhnutná. Určite je pravdou, že v Slovenskej republike sú zariadenia sociálnych služieb, ktoré poskytujú kvalitné sociálne služby ale tiež prevádzkovatelia, ktorí také sociálne služby neposkytujú. Nevyhnutne potrebujeme uviesť do života zákon o sociálnych službách 448/2008, podmienky, štandardizácie a hodnotenia kvality v sociálnych službách (malo tak byť už v r. 2011). V súčasnosti neexistuje žiadna objektívna štatistika o úrovni kvality sociálnych služieb v Slovenskej republike. Dôsledne a precízne manažovanie a rozvíjanie systému sociálnych služieb v komunite obce je potrebné rozvíjať tak, aby občania, ktorí sú odkázaní na sociálne služby, nemuseli odchádzať z prirodzeného prostredia komunity do pobytových sociálnych služieb a aby občania, ktorí budú opúšťať inštitucionalizované sociálne zariadenia, nadväzne a plynulo dostali také sociálne služby, ktoré umožnia ich integráciu a inklúziu do spoločnosti v komunite obce.
Odborná verejnosť, politici majú zodpovednosť za to, aby proces deinštitucionalizácie v Slovenskej republike bol pripravený a realizovaný tak, aby priniesol zmeny v kvalite sociálnych služieb s cieľom zmeny v kvalite života pre tých občanov, ktorí sa nachádzajú v nepriaznivých sociálnych situáciách.

2.      Otázky okolo financovania sociálnych služieb a solventnosti zo strany prijímateľov.
      Predovšetkým je podľa môjho názoru potrebné pripomínať, že stále nepoznáme cenu sociálnych služieb, čo súvisí s tým, že sme nezaviedli hodnotenie kvality sociálnych služieb v Slovenskej republike. Preto verejná správa financuje prevádzkovateľov a prijímatelia sociálnych služieb platia úhradu bez ohľadu na to, aké sociálne služby zariadenia ponúkajú alebo prijímatelia dostávajú. Nazdávam sa, že finančné prostriedky z našich daní nie sú hospodárne a efektívne využívané a nebude tomu ináč, kým sa nezmení systém financovania, spôsob posudzovania odkázanosti fyzickej osoby na pomoc inej fyzickej osoby a systém hodnotenia kvality sociálnych služieb. Pretože nepoznáme cenu sociálnych služieb (poznáme len výšku príspevku), dlhodobo pretrváva systém, v ktorom zriaďovatelia, resp. prevádzkovatelia sociálnych služieb určujú podmienky financovania a prijímateľ sociálnych služieb vystupuje ako spotrebiteľ, ktorému väčšiu či menšiu čiastku ceny služby platí štát. To je dôvod, pre ktorý priebežne vzniká napätie, a to raz preto, lebo štát niektorým prijímateľom uhradí väčšiu časť nákladov (napr. klientom, ktorí sú prijímateľmi sociálnych služieb v zariadeniach v zriaďovateľskej pôsobnosti verejnej správy oproti klientom v zariadeniach neziskových organizácii) alebo preto, že štát sa rozhoduje zvýšiť úhrady pre klientov v zariadeniach, ktoré verejná správa prevádzkuje. V súčasnosti má práve   prijímateľ sociálnych služieb v celom systéme financovania pasívnu pozíciu. Je to tak aj kvôli faktu, že viaceré služby sú nedostatočné, nedostupné a majú otáznu úroveň kvality.

3.      Trendy a doporučenia výborov a komisií EÚ
     V liste sú uvedené citácie zo Správy k budúcnosti sociálnych služieb všeobecného záujmu (Európsky výbor pre zamestnanosť a sociálne veci Európskeho parlamentu, 2011), ktorá žiada „rešpektovanie rôznosti spôsobov organizácie a riadenia sociálnych služieb, rozmanitosť zdrojov a metód financovania, atď.“ V zaujímavých a obsažných odporúčaniach je možné si všimnúť tiež formulácie ako rešpekt štátov k „rôznosti spôsobov organizácie a riadenia sociálnych služieb, ... súvislosti kvality života obyvateľstva a plného začlenenia do spoločnosti, sociálnej a územnej súdržnosti, všeobecného prístupu ku kvalitným verejným službám“. Uvedené formulácie sú evidentne v kontradikcii s rozvojom tradičných, pobytových sociálnych služieb a obrany voči zmenám. Je dobré, že patríme do spoločenstva štátov EÚ. V spleti doporučení a ponúkaných trendov európskych výborov a komisií (napr.: Zpráva Ad-hoc expertní skupiny o prechodu z institucionální na komunitní péči, doporučená skupinou expertu, 2009), je a bude potrebné analyzovať a porovnávať a vyberať tie, ktoré sú pre Slovenskú republiku viac či menej potrebné, dôležité, realizovateľné.

     Som vďačný autorke listu JUDr. PhDr A. Adamicovej za vyslovenie a napísanie názorov a hlavne otázok, ktoré môžu prispieť k otvorenej diskusii odborníkov. Predvianočný čas nám dáva príležitosť k tomu, aby sme v obhajobe svojich názorov alebo tiež názorov profesných organizácií nestratili navzájom voči sebe úctu a rešpekt (ktoré patria k základným vzťahovým hodnotám v sociálnej práci). To je vždy dobré východisko, aby sme nachádzali spôsob, ako prispievať k zmenám prospešným pre skvalitnenie života prijímateľov sociálnych služieb.

Doc. PhDr. Slavomír Krupa, PhD.

[1] HENDERSON, CH. R. 1921. Základy sociální péče. Revue. Praha.

[2] MATOUŠEK, O., Slovník sociální práce, 2003, deinštitucionalizácia, s. 86,

[3] Matoušek, O., Slovník sociální práce, 2003, deinštitucionalizácia, s. 45,

[4] MPSV ČR, Koncepce podpory transformace pobytových sociálních služeb v jiné typy sociálních služeb, poskytovaných v přirozené komunitě uživatele a podporující sociální začlenění užívatele do společnosti“,

[5] MPSVR SR, 2009. Národné priority rozvoja sociálnych služieb

[6] KRUPA a kol.: Kvalitné sociálne služby I. 2000. Rada pre poradenstvo v sociálnej práci. ISBN 80-88922-17-8, Košice, 119 s.

KRUPA a kol.: Kvalitné sociálne služby II. 2003. Rada pre poradenstvo v sociálnej práci. ISBN 80-96855-5-3, Košice, 136 s.

Ako som sa nestratila

2011-01-20T10:36:00.000+01:00

Možno ste tým už prešli, možno vás tá nádherná cesta ešte len čaká. No zažiť pocit dôvery, ktorá človeka posúva za vlastné hranice je neopísateľný zázrak, stimul pre rast, možno jedna z významných príčin, prečo som práve takým človekom, akým som.

Dar dôvery je azda o to cennejší, keď mu predchádza dlhé obdobie pochybovania. Čas, kedy tí druhí odmietajú uveriť, že zvládnete veci sami, že ich urobíte v požadovanej kvalite alebo, že ich miera podpory môže postupne klesať a nebude to mať príliš vážne následky. Napokon, z ich perspektívy my ľudia s postihnutím potrebujeme niekedy skutočne viac času a podpory, a odhadnúť tú pravú mieru je nesmierne ťažké.

Chcela som však písať práve o chvíľach, keď sa to niekomu podarilo. Tým niekým bola moja triedna zo strednej, skúsený pedagóg a múdry človek. Vlastne ju považujem v istom zmysle za druhú mamu a za vzor, ktorý výrazne ovplyvnil môj život.

Na naše prvé ozajstné stretnutie asi nikdy nezabudnem. Som mladou prváčkou, ktorá sa vybrala na výlet do Prahy, hoci vtedy jej jediná priateľka ostala doma. Zvyknutá na disciplínu, si sadám dozadu, vpredu predsa budú vozíčkari. To, že priestor medzi sedadlami sa zmení na úložný priestor pre vozíky mi samozrejme nikto neoznamuje.

Cesta je dlhá, a tak nadíde prestávka na WC. Všetci okolo mňa preliezajú vozíky a odvážne sa dostávajú ku dverám. Ja ich len pozorujem premýšľajúc, čo v tejto chvíli urobiť. Mám pretrpieť zvyšok cesty v nepohodlí alebo riskovať, že počas preliezania niekde spadnem? Mama mi predsa celý život zdôrazňovala, že mám byť opatrná. A tí všetci ostatní sú cudzí a neznámi, ako sa im zveriť so svojím strachom a požiadať ich o pomoc? Som skrátka bezradná, osamelá a pomaly ľutujem, že som sa na tento výlet vôbec vydala. A tu odrazu počujem jej hlas:

„Barbara a ty nepotrebuješ ísť von?“ Triednej záujem je ako svetlo v temnote.

„Ja by som aj rada, ale neviem, či prejdem ...“ Vravím s nádejou, že ma konečne niekto počúva, že je pre niekoho dôležité, čo potrebujem a ako sa cítim.

„Poď, neboj sa,“ vraví a v jej hlase je toľko istoty, povzbudenia a záujmu, že v tej chvíli by som vari zdolala i Mount Everest. Nejaké vozíky, ktoré treba preliezť, sú obyčajnou prechádzkou.

Ocitám sa však vonku. Dúfala som, že niekto, ku komu sa budem môcť pridať, bude ešte predo mnou. No ostatní, ktorí nemuseli riešiť dilemu, ako sa dostať z autobusu, už dávno odišli. Triedna však opäť vycíti moje pocity, pridá sa ku mne a spolu vedieme prvý rozhovor, ktorého obsah som už temer zabudla, no ten pocit, aké je to byť s niekým, kto mi rozumie a verí, a ak narazím na vlastné hranice, príde mi pomôcť, vo mne ostane navždy. A nielen z tohto prvého stretnutia.

Vzťah s ňou bol o takomto rozvoji. Postupne som sa učila byť zodpovednou nielen za seba, ale i za iných. Učila som sa veriť si a nebáť sa rizika. Učila som sa vediac, že ma v tom nikdy nenechá samu, ale ani neurobí za mňa nič, s čím si sama poradím.

...

Je júnový deň v Chorvátsku. Sme na školskom pobyte a ja som už o rok skúsenejšia a dospelejšia. Vraciam sa s kamarátkou vozíčkarkou z rozchodu, ideme do hotela, keď tu sa k nám pridá ona.

„Tak čo, nestratili ste sa?“ Spýta sa tak položartom, chce si overiť, ako nám vlastne je.

„Nie, všetko je v pohode.“ Odpovedám, nech si nerobí starosti.

„Ja viem, že ty Barbara sa nikdy nestratíš.“ Odznela vtedy nečakane najkrajšia veta môjho života. Veta, v ktorej ma dospelý človek uznal za dospelú, hodnú dôvery, zodpovednú, ba istým spôsobom za rovnocennú. Tú vetu mám vždy na mysli, keď sa niečoho bojím, opieram sa o ňu, je mojím tajným zdrojom energie. A tá istota, s akou ju vtedy povedala, sa stala základom mojej vlastnej istoty. Ľudí dnes často prekvapuje moja odvaha riskovať, no neskúšali by ste veci, ak by sa vám dostalo takého ocenenia? Vďaka tej skúsenosti teda stále rastiem, a hoci sú pre mňa istota a bezpečie stále dôležitou hodnotou, už pre mňa nie sú jedinou alternatívou.

Aj vy ako pomáhajúci profesionáli máte možnosť vykonať takýto zázrak. Máte možnosť dať klientom istotu a podporiť ich v osobnom rozvoji. Môžete im dôverovať a byť pri nich. A ak ste to už niekedy skúsili, v čo úprimne verím, viete, že sa začnú diať neuveriteľné veci.

Budem rada, ak sa podelíte so zážitkom z takejto cesty. Poteším sa tiež otázkam, ktoré vám prídu na um pri čítaní, skrátka akejkoľvek reakcii, ktorá možno niekomu ďalšiemu pomôže pri uskutočnení tohto veľkého zázraku.

Barbara Cáková

Dojmy z mojej študijnej cesty na Slovensku

2011-01-04T11:37:00.001+01:00

Som doktorandkou na Diakonhjemmet Hogskole Rogaland v Nórsku a chcela by som vám porozprávať o zaujímavej študijnej ceste, ktorú mi pomohla spoluzorganizovať RPSP. Keďže doktorandskú prácu vykonávam v Nórsku, je pre mňa užitočné a zaujímavé spoznávať skúsenosti kolegov z iných krajín.

Počas môjho pobytu na Slovensku ma na návštevách vo viacerých chránených dielňach a zariadeniach sociálnych služieb sprevádzal Miro Cangár.

Témou môjho doktorandského projektu je zamestnávanie a pracovná ponuka pre ľudí so zdravotným postihnutím. Hlavnou otázkou, ktorú som všetkým kládla, bola táto: Ako komunikujú a spolupracujú zamestnanci a vedúci pracovníci v chránených dielňach a na podporovaných pracovných miestach počas pracovného dňa?

Od študijnej cesty som mala hlavne dve očakávania:
1. Dozvedieť sa viac o tom, ako je zorganizovaná práca a zamestnávanie pre ľudí so zdravotným postihnutím v niektorých chránených dielňach a pracoviskách na Slovensku.

2. Dozvedieť sa o tom, ako vedúci pracovníci vidia svoju úlohu, najmä vo vzťahu k spolupráci a komunikácii so zamestnancami so zdravotným postihnutím.

Po siedmich náročných dňoch som bola plná dojmov.

Môj prvý dojem sa týka otvorenosti a záujmu, s ktorými som bola prijatá u vedúcich pracovníkov rôznych organizácií a zariadení. Zažila som stretnutia s ľuďmi, ktorí mi angažovane rozprávali o svojej práci v organizovaní a vytváraní dobrých pracovných miest, denných a školských aktivít. Silný dojem vo mne ostáva aj z toho, že veľa vedúcich pracovníkov pracuje s veľkým pracovným nasadením aj napriek nízkemu finančnému ohodnoteniu a ekonomickej istote.

Mala som tiež dojem, že aktivity, ktoré sa ponúkajú zamestnancom, sú rôznorodé. Obmedzené finančné zdroje mi pripadajú ako cesta pre inšpiráciu hľadať rozumné riešenia využívania sociálnej siete a kontaktov s firmami v komunite. Tu zároveň vnímam, že zákonná povinnosť zamestnávať osoby so zdravotným postihnutím, alebo možnosť nákupu tovarov a služieb od chránených dielní (v slovenskom zákone tkz. ”náhradné plnenie”), je veľmi dobrou podporou smerujúcou k udržateľnosti zamestnania osôb so zdravotným postihnutím. Takúto povinnosť v Nórsku nemáme.

Bolo veľmi zaujímave vidieť procesy tvorby pracovných miest, ktoré robia rôzne organizácie na to, aby mohli zamestnať viac ľudí so zdravotným postihnutím v ich komunite, napr. prevádzkovaním hotelových alebo reštauračných služieb. Vytvorenie workshopov (Jašidielňa), kde ľudia so špeciálnymi potrebami a bežní občania spolupracujú, je fantastickým príkladom inklúzie v praxi.

Mnohé z organizácií, ktoré som navštívila, mali demokratický štýl vedenia. Všetci v organizácii sa podieľali na plánovacích procesoch. Vnímala som to tak, že s týmto štýlom vedenia majú pracovníci dobré skúsenosti. Vedúci pracovníci mi vraveli, že sa takto snažia smerovať k tomu, aby si zamestnanci rozvíjali schopnosť zodpovednosti a pracovnej identity k svojmu zamestnávateľovi. Rozvíjajú si pochopenie pre súvislostí a dôsledky a sú rešpektovaní.

Keď som sa opýtala jednej z vedúcich pracovníčok, čo považuje za dôležité vo vzťahu medzi zamestnancami a zamestnávateľmi preto, aby sa vyvíjala dobrá pracovná identita, odpovedala mi: ”Myslím si, že sa jedná o to, aby komunikácia medzi zamestnancami a zamestnávateľmi bola založená na priateľstve. Musíme sa snažiť navzájom pochopiť a regulovať sa, pýtať sa, prečo robíš alebo hovoríš, to, čo robíš. Musíme byť empatickí, aby sme sa pochopili. Keď spolupracujeme tak, ako robíme v týchto malých organizáciách, vytvára sa medzi nami vzájomnosť”.

Študijná cesta nebola časovo dlhá, ale dala mi cenné informácie, ako mám ďalej postupovať so svojím projektom. Myslím si, že je dôležité diskutovať, ako môžeme prispieť k tomu, aby ľudia so zdravotným postihnutím získali zamestnanie, a tiež ktoré pracovné úlohy môžu byť pre nich zaujímavé a užitočné, no a nakoniec, ako vzťahy v zamestnaní môžu vytvárať pozitívny zmysel života. Na Slovensku som bola inšpirovaná stretnutiami s mnohými ľuďmi, ktorý vynakladajú veľké úsilie prispieť práve k tomu.

Kirsten Jaeger Fjetland
PhD študent / odborný asistent DHS

Norsk - pdf

Vzťahy medzi ľuďmi s postihnutím a intaktnými ako záhadný fenomén

2010-12-30T11:47:00.000+01:00

Téma z nadpisu nie je pre mňa akademickým problémom, o ktorom by som diskutovala na odbornej úrovni a po pracovnom čase ho uzavrela ad acta.

Ba práve naopak, ako človek s postihnutím som s ňou každodenne konfrontovaná, stále si kladiem mnoho otázok a hľadám odpovede, myslím, že to tak bude celý život. Práve dobré vzájomné vzťahy sú predpokladom inklúzie a zdrojom našej spokojnosti a šťastia.

Preto by som sa s vami rada podelila o moje životné skúsenosti a hlavne zistila, ako túto tému vnímate vy. Pôvodne mal byť problematike vzájomných vzťahov venovaný jeden článok, keďže je však príliš rozsiahla a mnohostranná, napokon ich bude viac. Verím však, že to bude pre vás užitočné a príjemné čítanie.

Strata ako výhra

Ten deň budem mať navždy pred očami. Neznáma miestnosť jednej vysokej školy, mama, trojčlenná komisia, ja a v stávke celá moja budúcnosť. A tie tvrdé slová človeka, ktorý mal rozhodnúť o splnení môjho sna, že kvôli postihnutiu zrejme nikdy nebudem učiteľkou, aj keby som prijímacie skúšky zvládla ako najlepšia.

Skúste si teraz predstaviť, ako na vás pôsobí, ak sa čosi dôležité vo vašom živote nepodarí. I napriek maximu vášho úsilia. A aké to je, ak pre to žijete a ste stopercentne presvedčení, že tento váš jediný zmysel života jednoducho musí vyjsť, lebo predsa dávate do toho absolútne všetko. Navyše, aj ľudia, ktorých poznáte, veria vašej vízii, obracajú sa na vás už ako na profesionála, hoci ste ešte len na začiatku cesty. Dosahujete úspechy, pretože ste ochotní vložiť oveľa viac práce a nadšenia, ako tí, s ktorými sa porovnávate a ktorí by mali mať oveľa lepšie vzdelanie a predpoklady. Prekonávate situácie, v ktorých vy - sebavedomý človek dopredu pochybujete o úspechu, no potom si poviete, že niet čo stratiť a ten experiment odrazu vyjde. Ste šťastní a hrdí, viete, kam kráčate a máte istotu, ktorou nemôže nič otriasť.

Odrazu sa to všetko šmahom ruky zmenilo. Moje sebavedomie vystriedala nedôvera, vízia budúcnosti sa rozpadla na prach a odrazu som už nevedela, prečo a kam ísť ďalej. Pre tých pracovníkov školy to bol možno každodenný rozhovor, pre mňa najhoršia chvíľa, ktorú som kedy prežila. Všetko, čomu som doteraz verila a žila, sa mi zdalo nedosiahnuteľné a vzdialené.

Iste ste i vy narazili niekedy na limity svojich možností a iste to nebolo ľahké. No asi najťažšie pre mňa bolo prijať fakt, že to vlastne nebolo o objektívnych hraniciach, ale o niečom ako vnímanie hraníc. Teda, aby som bola presnejšia, to miesto na škole, kde by sa zo mňa stal učiteľ, odmietli dať človeku, ktorý aktívne doučoval a bol v tom úspešný, ktorý bol často žiadaný o vypracovanie materiálov, a to i ľuďmi z nižších ročníkov, a ktorý nemal problém prečítať množstvo odbornej literatúry, aby sa čo najviac priblížil k svojmu cieľu. Nikdy som nečakala, že by to bolo ľahké, rátala som s tým, že moja cesta za sebarealizáciou bude strmšia a hrboľatejšia, no tak to bolo vždy a ja som to akceptovala a počítala s tým. A práve toho sa zrejme členovia komisie, ktorá mala rozhodnúť, zľakli, nepočítali s tým, koľko som ochotná urobiť pre svoj sen. Vnímali ma ako človeka s postihnutím, ktorý nech urobí čokoľvek, zostane len menejcenným členom spoločnosti. Skrátka, nebola som pre nich človekom, ale diagnózou, patrila som do nejakej škatuľky, z ktorej nebolo úniku. A mňa odrazu prepadol strach, že tam budem uväznená vždy a nikdy už neuvidím denné svetlo.

Našťastie, bola pri mne vtedy moja skvelá triedna. Človek, ktorého som si vážila, ktorý ma viedol k samostatnosti, ktorý ma akceptoval a mal rád. My dve sme boli na hodinách úžasným tímom, učila matematiku, a ak potrebovala hocijaký výsledok, vždy sa mohla na mňa obrátiť.

Keď sme sa o mojej situácii rozprávali, povedala, že ani ona sama nešla študovať to, čo pôvodne chcela. Bolo to pre mňa prekvapujúce, vždy som si myslela, že rovnako ako ja, celý život pracovala na splnení svojho sna. Práve táto jej úprimnosť, spolu s úžasnou podporou, ktorú mi dala, boli stimulom, prečo som to napokon nezvzdala.

Od príbehu, ktorý som opísala, uplynulo päť krásnych rokov. Vlastne som za túto skúsenosť vďačná. Spoznala som skvelých ľudí, ktorí mi priniesli veľa pekného a ktorým som mohla azda trochu spríjemniť ich cestu životom. Získala som cenné skúsenosti, rozvíjala sa ako človek i ako profesionál. A hlavne, stala som sa slobodnejšou, pretože môj život už nie je postavený na jednom pláne, ktorý, ak by zlyhal, znamenalo by to katastrofu. A napokon, ako lektorka, človek, s ktorým ľudia konzultujú svoje diplomové a bakalárske práce alebo dobrovoľná doučovateľka, si vlastne popri inom plním aj svoj stratený a znovu nájdený sen.

Problém odmietania a predsudkov, vnímania postihnutia ako niečoho fatálneho, zabraňujúceho akémukoľvek rozvoju a determinujúceho doživotnú stagnáciu, nie je iba mojou skúsenosťou. Počúvala som ho v rôznych obmenách so šťastným i menej šťastným koncom, a ak bola príležitosť, snažila som sa do deja svojou troškou prijatia a pochopenia zasiahnuť. Sú však otázky, ktoré sa mi dodnes nepodarilo celkom vyriešiť, nad ktorými možno niekedy premýšľate i vy. Bolo by pre mňa /a verím, že to tak nevnímam sama/ veľmi užitočné, keby som si mohla prečítať aj vaše postrehy a názory a konkrétne skúsenosti.

Čo možno teda urobiť pre zvyšovanie akceptácie ľudí s postihnutím? Ako dosiahnuť, aby boli ľudia s postihnutím vnímaní primárne ako ľudia a nie ako postihnutí? Ako k tomu môže prispieť sociálny pracovník? A ako oni sami? Ako zvládnuť takúto skúsenosť, aby bola posunom vpred a nie dôvodom obáv a strachu z inklúzie? Vopred vám ďakujem za všetky myšlienky, ktoré, verím, odtabuizujú túto tému, lebo len tak máme šancu na zmenu.

Barbara Caková

„Byť študentom v Nórsku ...“

2010-12-09T13:11:00.000+01:00

Prvá vec, na ktorú sa nás pýtajú albánski spolužiaci, je: „Aké to bolo?“ Odpoveď na túto otázku však u nich väčšinou rozhoduje, či si aj oni vyberú štúdium v Nórsku.

Ja som sa do Nórska dostala cez organizáciu, ktorá sa v Albánsku volá „Help the life“. Potom, ako som ukončila svoje štúdium sociálnej práce, pomyslela som si, že by to pre mňa bola obrovská príležitosť. Škandinávske krajiny sú štátmi, kde sú sociálne služby a zabezpečenie, v porovnaní s inými západnými krajinami, ešte oveľa dôležitejšie. Hlavne kvôli tomuto faktu som ani na chvíľu s podaním prihlášky na získanie štipendia neváhala.

O Nórsku som už vedela veľa, hlavne o nádhernej prírode a prítomnosti fjordov, o kultúre a individualistickom vyžarovaní tamojších ľudí. Ale nikdy som si nemyslela, že sa jedného dňa aj ja stanem súčasťou takejto, pre mňa, novej spoločnosti, plnej výziev a neznáma. Veľmi často počúvam ľudí hovoriť o „kultúrnom šoku“. Ale práve ten bola jediná vec, ktorú som v Nórsku vôbec nezažila. Pohostinnosť a pozornosť profesorov a študentov navštevujúcich ten istý študijný program ako ja, mi veľmi pomohla cítiť sa rýchlo akceptovaná v spoločnosti, ktorej sa inak zvykne hovoriť prívlastkom „chladná“.

Byť zahraničným študentom v Nórsku vás trošku núti cítiť sa poctene. A presne toto pociťujem počas môjho štúdia aj ja. Fakt, že študujete v nórskom jazyku (ktorý pre vás nie je rodným, a ešte k tomu je zložitý), vám zároveň otvára dvere zapadnúť medzi spoločnosť, rovnako, ako učenie sa rešpektovať normy a pravidlá správania sa. Toto všetko je však aj cestou, ako vyjadriť kladné hodnotenie novej kultúry, do ktorej sa dostávate.

Dnes študujem na Diakonhjemmet Hogskole Rogaland odbor „vernepleier“ už druhý rok. Pojem vernepleier sa v iných krajinách používa ako označenie sociálneho pracovníka. Táto profesia sa sústreďuje na prácu s ľuďmi, ktorí majú špeciálne potreby. Práve tieto potreby ich do určitej miery robia závislými na našej profesionálnej pomoci. Počas dvoch rokov štúdia a dvoch odborných praxí pociťujem možnosť rásť nielen odborne ale aj v oblasti empatie, kreativity, a iných vecí, ktoré mi v budúcnosti určite pomôžu.

Moje štúdium v Nórsku mi dáva možnosti, ako si rozšíriť svoje znalosti ale tiež možnosť porovnať, aký je to rozdiel byť študentom tu a v Albánsku. Môžem povedať, že ten rozdiel je obrovský. Počas môjho štúdia v Albánsku som zažila semestre plné teoretických prednášok, predskúškových stresov, ktoré boli sprevádzané len veľmi nízkou podporou zo strany vyučujúcich. Pritom sme vôbec nesmerovali k naplneniu cieľov štúdia. Naopak, kritika zo strany učiteľov tu v Nórsku nie je určená na zastrašenie a výsledkom nie je študent, ktorý sa cíti byť bezcenným. Tu som našla všetku potrebnú podporu spojenú so školským a spoločenským životom. Vyučujúci sa neustále zaujímajú o študentov individuálne – dokonca sa pýtajú, či nám už prišlo štipendium.

Ako študentovi v Nórsku vám nikdy nebudú chýbať životné zážitky a skúsenosti. Pritom vôbec nezáleží na tom, aké máte záľuby a osobné preferencie, vždy budete schopní nájsť si medzi knihami a prednáškami niečo pre vás. Sloboda prírody nie je nikdy ďaleko, dokonca ani vo veľkých mestách. Pokiaľ ste viac mestský typ, mnohé z nórskych miest majú unikátny kultúrny život s množstvom kaviarní a hudobných klubov.

Ema Dumani (albánska študentka študujúca v Nórsku)

English version - pdf

Od vďačnosti ku korupcii

2010-11-29T12:31:00.000+01:00

Sú chvíle, keď, napriek nášmu úsiliu, nevieme niektoré situácie života zvládnuť. Prirodzene hľadáme niekoho, kto by nám v takej chvíli vedel pomôcť. Bežná situácia, očakávame usmernenie, či radu.

Inokedy sú to neočakávané situácie, choroba, hospitalizácia, niekto nám dlhodobo ubližuje v zamestnaní a nevieme si s tým poradiť. Vtedy potrebujeme, aby sa nás niekto, kto má autoritu, zastal, obránil nás.

V rôznych veciach sa raz obracia niekto na nás, a potom alebo súčasne, vyhľadávame pomoc od iných my. Často preto, lebo sa nám núkajú nové príležitosti. O niektorých možnostiach ani nevieme ale náhodou sa o nich dozvedáme a zaujmú nás. Chceli by sme ich dosiahnuť a vyhľadáme tých, ktorí o tom niečo vedia. Tak sa naše životné situácie prepletajú a menia. Meníme svoje role na tých čo pomáhajú a na tých, ktorým je pomáhané.

Za poskytnutím pomoci môže byť čistá, hlboká vďačnosť. Priateľstvo je taký vzťah, kde poskytnutá alebo prijatá pomoc nie je podmieňovaná reciprocitou ale obyčajnou úprimnou vďačnosťou. V priateľstve sa s vďačnosťou neobchoduje.

Tak môžeme rozpoznať priateľstvo od známosti. Známosť je vzťah, v ktorom si môžeme riešenie svojho problému zabezpečiť tým, že si dotyčného zaviažeme „pozornosťou“. Niekedy ešte predtým, než dotyčná osoba zariadi to, čo potrebujeme. Tento druh vďačnosti človeka neoslobodzuje ale obmedzuje. Vďačnosť sa mení na vymáhanie a pozornosť - dar sa mení na úplatok. Ten, kto si pomoc kupuje, predpokladá, že sila úplatku je väčšia ako sila priateľstva a ako sila obyčajného ľudského vzťahu. A ten, kto úplatok prijíma, robí si z výhody svojej pozície nelegálny obchod.

Hranica medzi vďačnosťou, ktorá je prejavom priateľstva, a poskytnutím pozornosti, pre dosiahnutie cieľa, je krehká. Pohybujeme sa na jej hrane. Raz pri výchove detí, pri partnerských vzťahoch, priateľstvách, v zamestnaní, v obchodovaní, v kultúre, v politike. Jej prekročenie má často negatívne dôsledky. Ľudské vzťahy sa menia na povinnosť dávať a povinnosť brať, ľudia sa menia na veriteľov a dlžníkov. Ľudia si prestanú veriť a stratia vzájomnú dôveru. Nekonečný bludný kruh korupcie je návykový a má tendenciu narastať, vedie však človeka do stále väčšej samoty, opustenosti a osobnej krízy

Slavoj Krupa

„Ak by boli ľudia s postihnutím plnohodnotní, mohli by normálne pracovať vo fabrike pri páse.“

2010-11-24T10:04:00.001+01:00

Stále mám pred očami tú situáciu. Chvíľu, keď som v pomerne tvrdej konfrontácii so svojimi spolužiakmi z vysokej školy, budúcimi pomáhajúcimi profesionálmi, obhajovala myšlienku, ktorá bola pre mňa úplne samozrejmá. To, že som to tak vnímala iba ja a človek, ktorý viedol náš seminár, bolo a dodnes pre mňa aj je nesmiernym prekvapením.

Celé sa to začalo mojou praxou v jednej veľkej inštitúcii, ktorá okrem iného zabezpečovala denný program pre ľudí s postihnutím. Keďže sú moja cieľová skupina a chcem sa dozvedieť o práci s ňou čo najviac, bola som jednou zo štyroch študentiek, ktoré prijali ponuku tohto zariadenia. A to bolo asi všetko, čo nás štyri v súvislosti s praxou spájalo.

Kým ony obdivovali bezbariérový prístup, množstvo služieb na jednom mieste a zaujímavé výrobky, ktoré títo ľudia vytvorili, mňa ako človeka s postihnutím a snáď trochu i odborníka na problematiku, zarazilo niekoľko vecí okrem iného aj tá, ktorá sa stala predmetom našej búrlivej diskusie zo seminára.

Ľudia s postihnutím totiž maľovali na hrnčeky. Každý jeden bol originál, klientov práca bavila, hrnčeky sa predávali ... Na prvý pohľad by bolo všetko v poriadku, veď sa zdalo, že nik nie je nespokojný. Až kým som nezačala premýšľať, čo, okrem pocitu dobre vykonanej práce a pozvania na vianočný večierok od odberateľa, z toho majú klienti. Rovnako musia platiť za služby poskytované zariadením. A nedostanú sa ani len k pomenovaniu „dobrovoľník“, o štatúte zamestnanca s platom, či hoci aj dohode závislej od počtu vyrobených kusov, či od kvality ani nehovoriac. Zároveň mi v mysli zarezonovala otázka, ktorý človek bez postihnutia by prijal takéto podmienky. A ktorý by sa cítil dôstojne so statusom klienta. Veď ešte aj predajcovia NotaBene, ktorí sú tiež klienti, len v inej cieľovej skupine, si môžu nechať polovicu peňazí za časopis, ktorý ponúkajú.

Argument, že klienti s postihnutím sú predsa spokojní, pre mňa tiež nie je dostačujúci. Ak ste roky odkázaní na pomoc inej osoby, často sa naučíte postupne minimalizovať svoje požiadavky. Pretože nechcete byť na „obtiaž“, pretože viete, že situácia je komplikovaná, pretože máte strach, že ak budete príliš veľa chcieť, napokon nedostanete nič. Dôvody sú rôzne a určite by stáli za výskum, rovnako ako spôsoby, akými niektorí profesionáli učia klientov chcieť čo najmenej ... A pri tom nedostatku možností a ciest, keď je človek s postihnutím často doslova rád, že nesedí doma a že jeho život má aspoň aký-taký zmysel, je radosť z možnosti robiť niečo - aj zadarmo úplne pochopiteľná.

Väčšina majority si zas povie, aké je to úžasné, že títo ľudia majú aspoň nejakú náplň dňa, že celý komplex služieb je na jednom mieste, že ich rodičia, príbuzní, ... sa nemusia starať o toľko vecí. Kto z nich by však chcel žiť takýmto životom?

V hlave mi ešte vŕta ďalšia otázka. Ak je aj všetko dobré, všetci sú spokojní, máme právo sa zastaviť? Máme preto nechcieť viac? Veď život je o rozvoji, vždy sa predsa dá ísť ďalej, niečo zlepšovať, meniť, skúšať, ... O toto by nemali byť ukrátení ani ľudia s postihnutím, veď predsa sebaaktualizácia je tou najvyššou potrebou.

Stretnutie na spomínanom seminári vtedy veľa neprinieslo. Možno sme boli príliš presvedčení o svojej pravde, možno príliš zaskočení celou situáciou, možno identita príslušníka menšiny či väčšiny v nás prevážila nad konštruktívnym prístupom pomáhajúceho profesionála. A možno prispeli k neúspechu i osobné veci, rivalita, závisť, neochota pripustiť, že niekto iný by mohol mať pravdu. Veď napokon to bol ešte vždy seminár, ktorého výsledkom mala byť známka v indexe, nie priestor na diskusiu o zmenách.

Našťastie, komunikáciou sa mi neskôr podarilo niekoľkých presvedčiť o tom, že na veci sa dá pozerať rôznym spôsobom. Ale keďže celá situácia sa odohrala na konci piateho ročníka, bolo málo príležitostí na opätovné otvorenie tejto otázky.

Preto využívam tento priestor a pýtam sa i vás, čo si o tejto téme myslíte. V čom a prečo je podľa vás dôležité rozvíjať klientov a kde sú limity tohto rozvoja? Čo by priniesla klientom zmena statusu? Čo vás presvedčilo o potrebe dôverovať v klientov potenciál rastu alebo naopak prečo si myslíte, že sa to nedá alebo to nie je potrebné?

Barbara Cáková

November ´89

2010-11-18T11:34:00.000+01:00

Mám vrodený odpor k štátnym oslavám, výročiam, jubileám, manifestáciám, politickým deklaráciám.

Štyridsať rokov bola generácia súčasných šesťdesiatnikov nútená pochodovať, oslavovať, mávať, prijímať záväzky, počúvať frázovité, neúprimné, opakujúce sa prejavy. Niektorí sme to rozpoznali, ale nedokázali sme sa ich moci a represii brániť. Niektorí odišli, a tí, čo ostali, rezignovali. Pravdepodobne v každom odbore boli pracovníci, ktorí videli tú bezduchú prepolitizovanú realitu, v ktorej sa strácal človek, a to všetko, čo je podstatné. Ideológia pôsobila ako filter, ktorý určoval čo je potrebné vidieť a čo nie, čo je potrebné meniť a čo nie. Potom sa to všetko v priebehu niekoľkých dní zrútilo.

Viacerí sme hovorili o tom, čo je dôležité, čo sme zanedbali, a čo všetko je potrebné a rozhodli sme sa v tom po dlhom čase slobodne konať. Stav, kam sme sa medzitým posunuli v odboroch, kde pracujeme, je malou mierkou toho, kam sa posunula celá spoločnosť.

Role sa vymenili.

Predtým sme „si mohli myslieť“, mohli sme mať svoj súkromný názor, ale nemali sme šancu ho presadiť, až kým to nebol názor vládnej demagógie. Teraz môžeme svoje názory hovoriť verejne, bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú politicky presadzované.

Dvadsaťjeden rokov môžeme slobodne formulovať stav, v akom sa nachádzame, navrhovať riešenia podieľať sa na ich realizácii.

A predsa. Vidí sa nám, že to všetko nejako ide, ale neuveriteľne pomaly. Niekde to viazne, niekde je to brzdené. Najviac tam, kde je verejná správa spojená s poverenou mocou. Poverenie právomocou nie je prijaté ako príležitosť k múdrej správe a službe ale ako príležitosť k využitiu moci ... Pre seba ... Pre blízkych ... Pre vzdialených, ak to nejakým spôsobom vieme zariadiť ... Alebo len tak, aby všetci videli, čo môžeme a čo dokážeme. Tento filter moci, je rovnako nebezpečný ako nepríčetná totalitná ideológia.

Po roku 1989 som bol pozvaný do Nemecka na oslavu dvadsiateho výročia jednej organizácie, ktorá poskytovala sociálne služby pre rodiny. Veľká oslava. Zdalo sa mi to trápne. Mám totiž (ako viete) vrodený odpor k oslavám. Teraz však viem. Keď sa nedokážeme radovať a oslavovať z toho, čo sa skutočne podarilo (i keď pomaly), nedokážeme sa neskôr od únavy pohnúť z miesta. Celoštátne manifestácie demagógie, ktoré bývalá moc potrebovala pre utvrdzovanie svojej moci, sa jej stali osudné. Mohutné manifestácie v roku 1989, kde ľudia mohli slobodne vyjadriť svoj názor, ich na nakoniec zmietli.

Slavoj Krupa

Inakosť ako zdroj

2010-11-04T18:51:00.000+01:00

Týmito slovami začal svoj príspevok na konferencii sociálnych pedagógov (vernepleie), ktorá sa konala posledný októbrový týždeň v Oslo, Per Koren Solvang.

Ja som mal vďaka vysokej škole Diakonhjemmet Hogskole Rogaland možnosť, znovu po rokoch, navštíviť krajinu, kde som strávil svoje štúdium. Juhozápadné Nórsko sa počas môjho štvorročného pobytu stalo, a dodnes aj je, mojím druhým domovom. Napriek tomu, že prednáška Per Koren Solvanga sa týkala ľudí so špeciálnymi potrebami, prepožičal som si jeho slová, ktoré vystihujú moje pocity z viac ako týždňovej návštevy v Nórsku.

V hlave mi utkveli myšlienky o niektorých veciach, ktoré sa momentálne dejú v Nórsku v sociálnej oblasti. Nórsko sa v poslednom čase trápi s reinštitucionalizáciou sociálnych služieb. Niežeby sa obnovovali veľké inštitúcie (ktoré boli predtým zrušené), ale viaceré chránené bývania pre občanov so špeciálnymi potrebami začínajú mať inštitucionálne črty. Napríklad v meste Sandnes bolo vybudované chránené bývanie s 24 bytmi len pre občanov s mentálnym postihnutím a občanov s psychickými problémami. Tento postup však neodzrkadľuje snahu o komunitné služby, ktoré majú byť čo najbližšie k občanovi a jeho prirodzenému prostrediu. Podľa Nórskeho zväzu občanov s mentálnym postihnutím (NFU) ide o reinštitucionlizáciu sociálnych služieb, a s ňou spojenú diskrimináciu občanov so špeciálnymi potrebami.

Koordinačná reforma (2008 – 2009) je jedným z nových prvkov v nórskom sociálnom sektore. Napriek tomu, že kvalita a dostupnosť zdravotných a sociálnych služieb v tejto krajine je vysoká a krajina má aj najvyššie hodnotenia životnej úrovne v rámci OECD, pacienti, klienti, príbuzní a profesionáli deklarovali nedostatočnú koordinovanosť sociálno-zdravotných služieb. Hlavným cieľom a heslom tejto reformy je preto poskytnutie správnej liečby (riešenia) na správnom mieste a v správnom čase (Proper treatment – at the right place and right time). Je výborné, že sa aj takto vyspelá krajina snaží riešiť slabé stránky vo svojom systéme, a to tak, aby služby boli riešené čo najjednoduchším spôsobom pre občana.

Sociálne služby v Nórsku sa začali otvárať neverejnému sektoru, čo vyvoláva v tejto krajine rozporuplné vnímanie súkromných organizácií poskytujúcich sociálne služby. Klišé predstava o treťom sektore na Slovensku ako o skupine ľudí, ktorí sa chcú „nabaliť“, nie je neznáma ani v Nórsku, kde sa však dotýka neverejných (súkromných) poskytovateľov. Krajina, ktorá je prototypom velfred štátu (blahobytného) sa však stretáva s fenoménom veľkej závislosti na pomoci od štátu. Keď parafrázujem slová nórskeho kolegu, ktorý pracuje v sociálnoprávnej ochrane, tak najväčším problémom velfred štátu je to, že sa vytratila prirodzená (komunitná) forma pomoci a svojpomoci medzi ľuďmi.

Vo všetkých rozhovoroch a diskusiách počas toho týždňa sme sa dopracovali k jednému – k medziľudským vzťahom, ktoré sú v pozadí všetkých našich činností a správania. Inakosť našich krajín, hlavne v sociálnej oblasti, je veľká, ale stále je tu jedna spoločná vec, a tou je snaha o vytvorenie ľudských vzťahov a vzájomného ľudského porozumenia. Inakosť ciest na ich dosiahnutie môže byť zdrojom pre vzájomné inšpirácie, učenie sa, a pritom nie vôbec nerozhoduje, kto je lepší a vyspelejší.

Miro Cangár

Rada pre poradenstvo v sociálnej práci

Neprioritné priority ?

2010-10-21T11:36:00.000+02:00

Pripomeňme si Národné priority rozvoja sociálnych služieb do roku 2013 , ktoré MPSVR SR predstavilo v júni 2009. Sú nimi:

1. Podpora zotrvania klienta v prirodzenom prostredí rozvojom terénnych sociálnych služieb

2. Rozvoj ambulantných sociálnych služieb a pobytových sociálnych služieb v zariadení s týždenným pobytom

3. Zvýšenie kvality a humanizácia poskytovaných sociálnych služieb prostredníctvom rekonštrukcie, rozširovania, modernizácie a budovania zariadení sociálnych služieb

4. Vzdelávanie zamestnancov v oblasti sociálnych služieb.

Zodpovednosť za sociálne služby má miestna a regionálna samospráva. Ak chce štát, vláda alebo ministerstvo presadiť zásadnú zmenu systému, musí okrem priorít definovať aj podporné nástroje, ktoré budú motivovať zodpovedných k tomu, aby sa pre zmenu rozhodli a realizovali ju. Konštatujeme, že stimuly, ktoré boli, sú a ešte budú k dispozícii, nepodporujú priority na prvých dvoch miestach (nechajme pre túto chvíľu bokom určitú mieru nekonzistentnosti priorít, o ktorých na výročnej konferencii SocioFora hovoril v Banskej Bystrici Slavomír Krupa – pozri www.socioforum.sk).

V programovom období 2007 – 2013 máme v Regionálnom operačnom programe k dispozícii 270 miliónov € na skvalitnenie a rozšírenie infraštruktúry pre sociálne služby. Ako sme ich doteraz využili?

Tabuľka: Schválené finančné príspevky z ROP na infraštruktúru sociálnych služieb pre verejných (VP) a neverejných poskytovateľov (NP) v € (2009 – 2010)

	Počet podporených VP	Výška príspevkov pre VP	Počet podporených NP	Výška príspevkov pre NP	Počet podporených zariadení spolu	Príspevky spolu
Existujúce služby pre deti	5	5 213 859	4	2 523 030	9	7 736 889
Nové služby pre deti	1	1 275 031	1	2 564 378	2	3 839 409
Služby pre deti spolu	6	6 488 890	5	5 087 408	11	11 576 298
Existujúce služby pre dospelých	49	70 968 415	24	15 075 105	73	86 043 520
Nové služby pre dospelých	15	24 011 752	28	60 549 773	43	84 561 525
Služby pre dospelých spolu	64	94 980 167	52	75 624 878	116	170 605 045
Služby spolu	70	101 469 057	57	80 712 286	127	182 181 343

Schválené nenávratné príspevky predstavujú 67,5 % celkovej sumy vyčlenenej na toto obdobie.

Jedinou lastovičkou medzi schválenými projektmi je projekt Komunitného multifunkčného centra – KOMUCE, ktorý podal Mestský úrad Banská Bystrica. Celkové výdavky predstavujú 2 058 780 €. Podľa autorky projektu Márie Filipovej, najťažším orieškom pri spracovaní projektu komunitného centra bolo naplniť stanovené kritériá, pretože boli jednoznačne zamerané na hodnotenie projektov inštitucionálnej starostlivosti. Tie kritériá, na ktoré SocioFórum od schválenia ROP opakovane poukazovalo a žiadalo MPSVR a MVRR zmeniť ich (pozri: www.socioforum.sk).

Netreba však zúfať, pretože v ROP je ešte stále takmer 90 miliónov €. Treba rázne konať, vypracovať „Program podpory terénnych a komunitných služieb“, presvedčiť Európsku komisiu o potrebe zmeniť indikátory hodnotenia projektov a pustiť sa do práce. Bývalý komisár Vladimír Špidla zanechal v EK „Správu ad hoc expertnej skupiny o premene inštitucionálnej starostlivosti na služby založené na komunite“. V správe sa odporúča, aby EK nepodporovala zo štrukturálnych fondov rekonštrukcie a výstavbu zariadení inštitucionálnej povahy, ale naopak, aby podporila deinštitucionalizáciu služieb. Takže šanca na úspech tu je.

Druhým nevyužitým zdrojom podpory terénnych a komunitných služieb sú štátne dotácie na sociálne bývanie. Bývanie je prvým predpokladom pre poskytovanie terénnych a komunitných služieb pre ľudí, ktorí sú odkázaní na pomoc. Pôjde v podstate o podporované bývanie - tak pre rodiny a jednotlivcov, ktorí sa usilujú dostať z krízovej životnej situácie, ako aj pre seniorov a osoby so zdravotným postihnutím.

Práve v tomto čase schvaľujú poslanci NR SR návrh zákona o dotáciách na rozvoj bývania a o sociálnom bývaní. Sociálne bývanie bude v zákone definované po prvýkrát. Pri striedaní vlád prešiel návrh zákona legislatívnym procesom bez väčšej odozvy. Slovenská sieť proti chudobe otvorila diskusiu na poslednú chvíľu, keď bol návrh zákona už v parlamente.

Zákon vymedzuje sociálne bývanie v § 20 nasledovne:

“Sociálne bývanie je bývanie obstarané s použitím verejných prostriedkov určené na primerané a ľudsky dôstojné bývanie fyzických osôb, ktoré si nemôžu obstarať bývanie vlastným pričinením a spĺňajú podmienky podľa tohto zákona. Sociálne bývanie je aj bývanie alebo ubytovanie financované s použitím verejných prostriedkov a poskytované v rámci starostlivosti podľa osobitných predpisov.”

Napríklad zákon č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 317/2009 Z. z.

A je tu opäť nastražená pasca. Ak nedáme pozor, budú sa z prostriedkov štátneho rozpočtu budovať nové detské domovy a domovy sociálnych služieb. Zákon by nemal podporovať celoročné ubytovanie v zariadeniach sociálnych služieb. Mal by podporovať vytváranie sociálnych služieb komunitného typu, ako sú rehabilitačné stredisko, zariadenie podporovaného bývania, zariadenie núdzového bývania, domov na pol cesty, a pod. Bude teda potrebné precizovať podmienky získania dotácie práve s prihliadnutím na národné priority.

Slavomír Krupa vo svojom príspevku v Banskej Bystrici hovorí:.

“Preto je z nášho pohľadu riziková hlavne nejednoznačnosť, resp. dvojznačnosť národných priorít, ktoré sa na jednej strane hlásia k razantným zmenám potrebným pre rozvoj sociálnych služieb a zároveň ponechávajú pootvorené dvierka pre tradičné postupy.”

Som presvedčená, že spomínané riziko najlepšie odstránime vypracovaním konkrétnych programov, vrátane podporných nástrojov. Ako sa vám pozdáva nasledovný zoznam úloh?

1. Vypracovať vzájomne previazaný „Program rozvoja terénnych a komunitných služieb“ a „Program deinštitucionalizácie služieb“ spolu s definovaním podporných nástrojov na ich realizáciu

2. Požiadať EK o zmenu kritérií pre čerpanie prostriedkov na sociálnu
infraštruktúru, aby mohli byť podporené programy uvedené v bode 1 – 88 miliónov €

3. Poskytnúť poradenstvo pri príprave pilotných projektov

4. Ustanoviť expertnú skupinu pre posudzovanie a monitorovanie projektov

Skôr ako ministerstvo zostaví pracovnú skupinu pre aktualizáciu Národných priorít a tvorbu programov, ponúkame 3. Fórum poskytovateľov služieb začiatkom januára ako priestor pre burzu nápadov. Tvorivosti a inovatívnosti sa medze klásť nebudú. Veď ide o budúcnosť.

Helena Woleková

SOCIA – nadácia na podporu sociálnych zmien

Sociofórum - List ministrovi Mihálovi

2010-10-13T15:11:00.000+02:00

Vážený pán minister,

Sledujeme vaše každodenné úsilie presadiť reformné opatrenia vo viacerých oblastiach, ktoré spravuje rezort práce, sociálnych vecí a rodiny. V mene nezávislej platformy SocioFórum si dovoľujeme upriamiť Vašu pozornosť na sociálne služby, ktoré vyžadujú zásadné systémové zmeny, ale aj rázne operatívne rozhodnutia. SocioFórum je nezávislá, neformálna platforma neziskových organizácií, ktoré poskytujú verejnoprospešné služby v sociálnej oblasti, najviac v oblasti sociálnych služieb.

Po prijatí zákona č. 448/2008 o sociálnych službách sa celý systém služieb nachádza v prechodnom období, ktoré nie je zo strany verejnej správy vôbec zvládnuté. Ani v oblasti financovania, ani v oblasti vzdelávania zamestnancov, ani tvorby a kontroly štandardov kvality poskytovaných služieb. Predchádzajúca vláda pod hrozbou kolapsu sociálnych zariadení prijala viacero jednorazových rozhodnutí v oblasti ich financovania, ktorých účinnosť končí 31. decembra 2010. Je najvyšší čas prijať zásadné rozhodnutia pre budúci rok 2011 a ďalšie obdobie.

V roku 2010 boli na financovanie sociálnych služieb určené nasledovné zdroje:

Príjmy obcí z podielových daní (cca 5 %) podľa prognózy z júna 2010	49 687 tis. € *
Príjmy VÚC z podielových daní (cca 32 %) podľa prognózy z júna 2010	106 300 tis. €*
Dotácia zo štátneho rozpočtu pre sociálne zariadenia decentralizované na obce v roku 2002 (domovy dôchodcov a zariadenia opatrovateľskej starostlivosti)	24 628,5 tis. €
Dotácia zo štátneho rozpočtu na nové soc. zariadenia obcí - uznesenie vlády č. 203/2010	7 261,5 tis. €
Dotácia zo štátneho rozpočtu pre VÚC na financovanie neverejných poskytovateľov na základe uznesenia vlády č. 203/2010	6 400 tis. €
Dotácia zo štátneho rozpočtu obciam a VUC na financovanie nových služieb na základe Memoranda medzi vládou a ZMOS – uznesenie 144/2010	3 120,5 tis. €
spolu	197 397,5 tis. €

*príjmy obcí a VÚC sú cca o 17 % nižšie ako v roku 2008

Ani jednorazové dotácie nezabezpečili verejné zdroje pre financovanie sociálnych služieb na úrovni minulých rokov. Naša analýza okrem toho ukazuje, že prideľovanie dotácií jednotlivým obciam nemá žiadne pravidlá, čoho dôsledkom sú veľké rozdiely pri prepočítaní dotácie na 1 klienta zariadenia. Napísané platí aj pre VÚC, medzi ktorými sú takisto významné rozdiely v priemerných nákladoch na 1 klienta sociálneho zariadenia. Dôsledkom je rozdielne financovanie neverejných poskytovateľov, ktoré sa od toho odvíja.

Vážený pán minister, dávame do Vašej pozornosti „Poznatky NKÚ SR z výsledkov kontrol u poskytovateľov sociálnych služieb“ (Obecné noviny č. 40 z 5. 10. 2010). NKÚ SR vo svojich odporúčaniach veľmi objektívne a výstižne zachytil najvážnejšie problémy systému sociálnych služieb. Z ich odporúčaní vyberáme dve, ktoré sa týkajú financovania:

· Vypracovať normatív nákladov na jedného klienta, ktorý by mal smerovať k rovnomernejšiemu príspevku od samosprávneho kraja ako aj od klientov, na zabezpečenie sociálnej starostlivosti

· Všetkým zariadeniam bez rozdielu formy hospodárenia by mal samosprávny kraj poskytovať rovnaký príspevok na jedného klienta.

Odporúčania Najvyššieho kontrolného úradu SR sa plne zhodujú s požiadavkami, ktoré formulovali účastníci výročnej konferencie SocioFóra 29. júna 2010, ktoré sme Vám tiež pred časom zaslali. V prílohe Vám prikladáme všetky dokumenty, na ktoré sa odvolávame.

Vážený pán minister, je najvyšší čas prijať rozhodnutia o financovaní sociálnych služieb pre budúci rok, aby obce, VÚC a poskytovatelia služieb mohli včas prijať ďalšie potrebné opatrenia.

S pozdravom

Za výbor SocioFóra:

Mária FILIPOVÁ, Agentúra podporovaných služieb, Banská Bystrica

Soňa HOLÚBKOVÁ, Rada pre poradenstvo v sociálnej práci, Žilina

Dagmar KOZÁKOVÁ, Detský klub zdravotne postihnutých detí a mládeže, Košice

Slavomír KRUPA, Rada pre poradenstvo v sociálnej práci, Bratislava

Vladislav MATEJ, SOC IA – nadácia na podporu sociálnych zmien, Bratislava

Alica MIKLÁŠOVÁ, Domov dôchodcov a Domov sociálnych služieb Klas, n.o., Vrbové

Viera MRÁZOVÁ, Jazmín, n.o., Handlová

Stefi NOVÁKOVÁ, Dom Svitania, n.o., Jakubov

Oľga REPTOVÁ, OMAPO o.z., Dunajská Lužná

Terézia SEMAŇÁKOVÁ, ZPMP Kežmarok, Kežmarok

Anna ŠMEHILOVÁ ml., EFFETA – stredisko sv. Františka Saleského, Nitra

Judita VARCHOLOVÁ, Rada pre poradenstvo v sociálnej práci, Košice

Helena WOLEKOVÁ, SOCIA – nadácia na podporu sociálnych zmien, Bratislava

Viera ZÁHORCOVÁ, Agentúra podporovaného zamestnávania, n.o., Bratislava

Na úvod

2010-09-30T18:32:00.000+02:00

Myslíme si, že je tu zase príhodný čas, možnosť, aby neziskové organizácie v sociálnom sektore viedli otvorený dialóg s pracovníkmi rezortu. Nedávny seminár (september) k novele zákona o sociálnych službách, za účasti pracovníčky MPSVaR SR Lydky Brichtovej, ma o tom presvedčil. Z priebehu diskusie, ktorá nasledovala po príspevkoch, som „čítal“ pozadie, v ktorom žijeme.

Pracovníci ministerstva (niektorí našťastie a iní „nanešťastie“, sú tam ako stálice) vysvetľujú svoju pozíciu, v ktorej dostávajú „politické“, často sa meniace objednávky na prípravu zákonov. Je to tak. Politické strany majú rozdielne, ba niekedy až protichodné sociálno-politické názory (niekedy dokonca až koncepcie) a v priebehu vládnutia (podľa stability koalície) majú spravidla štyri roky na presadenie svojich cieľov. Úradníci ministerstva, bez ohľadu na svoj osobný názor, potom ciele koalície korektne realizujú. Pracovníci ministerstva, ktorí v demokracii bez ohľadu na politické zoskupenie, profesionálne a čestne odvádzajú svoju prácu pri príprave zákonov, sú pre nás všetkých nenahraditeľní. V stabilizovaných demokraciách je nemožné, aby sa menili kľúčoví hráči ministerstva po každých voľbách. V tomto smere si zaslúži úctu a rešpekt každý čestný odborník, úradník štátnej správy.

Vidieť, že podnikatelia a tretí sektor tiež podľa času, v ktorom žijú, robia všetko preto, aby presadili aspoň v miere, v akej je to možné, ciele, ktoré považujú za dôležité. Niektorým sa viac darí v jednom a iným v druhom volebnom období. Iní už dokážu – za cenu kompromisov alebo straty názorov - v tom všetkom „chodiť“ tak dobre, že sa im stále darí. Otvorene prejaviť svoj názor, prihlásiť sa k hodnotám, ktoré považujeme za dôležité, je zodpovednosťou tretieho sektora. Ak s niečím nesúhlasíme, hovorme to a ak súhlasíme, prejavme to nejakým spôsobom. Tretí sektor môže byť tým indikátorom, podľa ktorého je možné (alebo aspoň by možným malo byť) orientovať sa v často neprehľadnom sociálno-politickom teréne.

Máme takú vládu, akú si zaslúžime, akí sme – je známy slogan. Môžeme sa hnevať, rozčuľovať, zúriť. V demokracii je to jednoducho tak. Podieľame sa na tom ako voliči. Každodenná situácia života je spojená s prijateľnými, menej prijateľnými a neprijateľnými situáciami. Za väčšinu z nich nesieme spoluzodpovednosť. To je dobrý dôvod ku skepse, nervozite, stresu. Kolotoč, v ktorom sme raz hore (zdá sa, že veci sa uberajú dobre) alebo sme dole (všetko je stratené) ale v skutočnosti neexistuje. To, o čom sme presvedčení a či sa to podarí uviesť do života vôbec nie je závislé na tom, ako sa kolotoč točí.

Odborné poznatky, skúsenosti, návrhy na riešenia tretieho sektora, na nepriaznivé sociálne situácie občanov, ... tvoria silný potenciál. Nie sú podmienené kolotočom udalostí ale hodnotami, ku ktorým sa hlásime. Možno sa potrebujeme zastaviť. Vystúpiť z toho kolotoča. Byť na chvíľu vďační za to, čo robia iní.

Potrebujeme slobodne a otvorene hovoriť svoje názory, myšlienky, možno ich neustále opakovať, ak sme presvedčení o ich pravdivosti, a pritom prejavovať rešpekt a úctu ku všetkým, ktorí svoju prácu vykonávajú zodpovedne a čestne. To je jediná možnosť, aby niekto raz prejavil úctu aj nám.

Slavomír Krupa

Seminár k novele Zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách

2010-09-13T20:16:00.002+02:00

Srdečne vás pozývame na informačný seminár k novele Zákona č. 448/2008 Z.z o sociálnych službách, ktorý sa uskutoční 21.9.2010 o 13:30 v priestoroch Rady pre poradenstvo v sociálnej práci na Františkánskej 2 v Bratislave.

Program:

- Súčasný stav prípravy veľkej novely Zákona č. 488/2008 Z. z. o sociálnych službách

(Lýdia Brichtová)

- Národné priority a Zákon o sociálnych službách z pohľadu tretieho sektora

(Helena Woleková)

- Medzinárodno-právny kontext sociálnych služieb

(Mária Šmidová)

- Štandardizácia kvality v sociálnych službách

(Slavoj Krupa)

Predpokladaný čas ukončenia seminára 15:30.
V prípade záujmu, nám prosím čo najskôr potvrďte svoju účasť e-mailom na adresu radaba@rpsp.sk , ak by záujem presiahol kapacity našej seminárnej miestnosti, vieme vybaviť väčšie priestory.

Tešíme sa na Vás!

Vitajte na blogu Rady pre poradenstvo v sociálnej práci

2010-08-30T10:15:00.000+02:00

Radi by sme vás privítali na blogu Rady pre poradenstvo v sociálnej práci. Tento blog vznikol ako výsledok potreby poskytnúť celej verejnosti priestor na vyjadrenie názorov, pripomienok, myšlienok, príkladov dobrej praxe, a vlastne čohokoľvek, čo v súčasnosti považujeme za dôležité oznámiť, pripomínať, pýtať sa na, ... v oblasti sociálneho života u nás na Slovensku ale aj u našich zahraničných partnerov a známych. Diskusie k článkom sú otvorené pre všetkých a budeme radi ak nám vaše názory, pripomienky a prípade aj články pošlete na adresu: radaba@rpsp.sk.